Teta Magda je hrdinka

Teta Magda je hrdinka, možno aj svätá žena. Spozná sa to podľa toho, že má trpezlivosť na hlúpych a otravných ľudí. Nie tak obyčajne otravných, ako sme my všetci, a to už by bolo dosť čo povedať, že je s nami trpezlivá, a ona je. Ale sú tu aj naozaj ťažké kalibre a ona ich vypočuje, dá im čaj a koláč a snaží sa im poradiť. Teta Magda je možno posledný človek, ku ktorému zájdete len tak a nemusíte sa ohlásiť.
Napríklad pani Kvetka, ktorej diagnostikovali paranoju sa k nej chodí posťažovať, kto ju všetko prenasleduje. Bývalý spolužiak Paľo so stredným Alzheimerom volá z druhého konca sveta a chce si utriediť myšlienky. Suseda Olinka, ktorú doma nechcú, lebo im stále hovorí kritické poznámky, si k nej chodí zjesť, čo sa práve v kuchyni nájde, a pokritizovať, čo zrovna uvidí (tak túto by som špeciálne nezniesla). Petrovi, kňazovi na dôchodku, ktorý už na tom tiež nie je úplne dobre s hlavou, vždy s úctou urobí čaj a zašije, čo si prinesie zašiť. Jednému kamarátovi roky prala a prešívala oblečenie a on jej za to vždy vzal niečo zo špajze, keď sa nedívala, najmä marhuľový kompót. Teta vo svojich 81 rokoch a s barlami, ktoré používa celý život kvôli vykĺbeným nohám, na striedačku pracuje v záhradke na dvore, študuje, varí, šije, radí cez telefón a upratuje po hosťoch. Často jej zavolá riaditeľ jednej významnej inštitúcie, aby sa poradil o svojom postinutom synovi a aj na teologickú debatu. Kolega vedec z jej bývalého pracoviska, ktorému tiahne na deväťdesiatku s ňou chce prebrať, čo bude na stranách 200 až 300 v knižke, ktorú roky píše o sebe samom.

Aj my potrebujeme jej čas. Ja jej volám každý deň, aby sme prebrali život a ona ma bez zbytočného moralizovania vedie od ješitnosti k odpúšťaniu. Synovec chce rady a pomoc v záhrade a jeho škôlkárski synovia sa pýtajú, aký má pelech medveď, či si pamätá z mladosti na dinosaury a prečo lastovičky na jeseň odlietajú.
Teta je promovaná matematička, ktorá celý život pracovala vo výskume a napriek tomu dokáže hovoriť s človekom akéhokoľvek IQ.
Lebo je tu aj suseda Ištóková. Možno jediná negramotná osoba v Bratislave s úzkou zásobou bežných slov a širokou v oblasti nadávok niekoľko krát za deň rozčúlená zvoní a zvoní, lebo má PROBLÉM. Raz je to vajíčko do palaciniek, inokedy topánka, ktorú treba zalepiť. No a samozrejme, že dobehne s každým úradným listom, čo jej príde. Teta potom číta, vysvetľuje a vybavuje, hoci telefonovať do elektrární či do kreditnej spoločnosti, zatiaľ čo Ištók-nény nad ňou stojí a soptí, že nič nezaplatí, nie je ľahké.
Ištók-nény občas chodí po dome a kričí. Vtedy teta vyjde a prihovára sa jej, lebo už pred rokmi usúdila, že pani chýba niekto, kto by ju vypočul. Náhodou teta vie, že suseda celý život robila ako upratovačka na Kramároch a že si ju tam vážili, lebo bola naozaj veľmi poriadna. Celé to znova preberú, aj to, ako ju mal nebohý manžel rád a ako vnúčik rastie a tak suseda na chvíľu zabudne na dcéru, ktorá sa k nej nasťahovala a večer chodí opitá ktovie odkiaľ a potom ju vyhadzuje z jej vlastného bytu a ona potom blúdi po chodbách, lebo sa bojí ísť domov a zo smútku kričí a nadáva susedom.
Teta hovorí, že každý človek je rovnako dôležitý. Veď dobre, ale správať sa podľa toho môže byť pekná oštara.
Niekedy suseda príde a vynadá tete Magde, že má v oknách schodiska kvety a hneď to aj zabudne a príde si požičať päť korún (no proste nepresedlala na eurá) na chleba alebo blúzku zo sekáča a teta jej vždy dá a ona peniaze vždy na deň dôchodku vráti.
Rámec, v ktorom sa pohybujeme my, hlavné postavy týchto príbehov, mi bol, aj keď nevyslovene, jasný. My sme tí hore, inteligentní, čo život ako-tak zvládajú. Pani Ištókovaá je tá dole, nevzdelaná dôchodkyňa, často sa správa protivne, potrebuje pomoc a trpezlivosť s ňou okrem tety Magdy nemá skoro nikto.
No minulý týždeň sa stalo toto. Pani Ištóková dobehla k tete a referovala, že na ulici stretla bezdomovkyňu, ktorá si poťažkala, že už pol roka neochutnala kávu. Tak ju vzala k sebe domov, uvarila jej kávu a dovolila jej umyť si u nej ruky a potom ju vyprevadila až na ulicu, lebo sa ešte rozprávali.
"Velice jej to dobre padlo a chudákom sa mosí pomáhat, čo povíte, pany Magda!"
Keby som bola bezdomovkyňa, bola by pre mňa pani Ištóková anjel. Nič by som nemala z tých mudrlantov, ktorí si pestujú svoje životy a domovy a slabých do nich nevpustia.
Mám teóriu, že len vtedy si vieme vážiť druhých a považovať ich za dôležitých, keď si vážime sami seba.
Existuje teória, že pri nebeskej bráne uvidíme všetky svoje dobré i zlé skutky a ich dôsledky.
Vôbec by som sa nečudovala, keby raz, dúfam o mnoho rokov, teta Magda pri nebeskej bráne ako jednu zo svojich významných zásluh uvidela, že pomohla cítiť sa dôstojne jednej žene natoľko, že tá raz urobila to, čo by väčšina z nás nedokázala - ponúkla svoju kávu a stoličku osobe, ktorá nemá nič.