Z mojej praxe: Neznášam plač!

Naomi má dlhodobý partnerský vzťah, dvoch synov z krátkeho manželstva s istým Dánom, dom na okraji hlavného mesta a prácu, ktorá ju teší. Je to majiteľka malej, ale úspešnej IT firmy: schopná, nápaditá, samostatná. Má rada veci vo svojich rukách a tak vyzerá aj naša spolupráca - chodí do terapie roky, ale sporadicky. Dofrčí vtedy, keď si sformuluje konkrétny problém na riešenie, potom nejaký čas spolu pracujeme a zas o nej pár mesiacov nepočujem. Často si radšej objednáva terapeutické stretnutia po telefóne, aby využila večerný čas na služobných cestách. V terapii vždy pracuje usilovne, odvážne a so zničujúcou úprimnosťou. Zoznámili sme sa pred čosi viac ako tromi rokmi, keď vyhodnotila, že jej vzťah s Clarissou je v ohrození. To bolo aj jediné obdobie, kedy do terapie pol roka dochádzala systematicky, každé dva týždne. 

Dnes tu sedí a má, ako vždy, konkrétnu "objednávku": neznášam plač! 

"Prečo robia ľudia zo seba chudákov? Načo je komu dobré zúfalstvo? Život ukázal, že každý problém sa dá nejako vyriešiť a ak niečo neovplyvním, s tým sa zmierim, tak čo? Mám svojich blízkych rada a robím pre nich to najlepšie. Ale ako im pomôžem, keď budem s nimi plakať? Clarissa si už privykla, že jej rada pomôžem vyriešiť čokoľvek, čo sa stane, ale mraučanie nech si nechá pre kolegyne - učiteľky v škole. Poslednú dobu ma však trápi mladší syn. Keď ho žiadam, aby neplakal, ešte sa to zhorší. Neviem, po kom to dieťa je. No začína odo mňa bočiť a to nechcem. Lenže ja proste neznesiem, keď plače!

Mám z toho zmätok, čo ak z tohto môjho správania vyplýva, že som bezcitná, možno dokonca nemilujúca?!"

Očami dávam najavo, že by tu nebola, keby bola ľahostajná, ale nechcem ju rušiť. Žiadam Naomi, aby si skúsila podržať ten pocit, ktorý v nej vyvoláva synov plač, jeho bezradnosť, slabosť, zúfalstvo. Skúša to. Ešte nikdy som nevidela, že by jej bolo takto zle. Nemohla dlho vydržať s týmito pocitmi, skĺzavala do myšlienok o neužitočnosti bezradnosti a zúfalstva, až kým sme sa dostali k presvedčeniu: Zúfalstvo, bezradnosť a slabosť sú NEBEZPEČNÉ! 

Ťažko jej bolo uvidieť, že keď je niekto z blízkych zúfalý a bezradný, vyvoláva to v nej - bezradnosť. Teda pocit, ktorý je zakázaný, lebo je nebezpečný. 

Naomi nikdy nechce hlúpo sedieť a prizerať sa, ako niekto trpí a nemať poruke riešenie. Jej svetom sú praktické kroky. Ona nechce utešovať, ona chce riešiť! A ten druhý nemá nariekať, má sa postaviť problému čelom! Motali sme sa v kruhu. Napokon uvidela naplno, že nechce, aby sa niekto z jej drahých cítil takto, pretože ONA sa nechce tak cítiť. 

Môže si spomenúť, kedy sa tak cítila prvý raz? 

Nie, ona sa v spomienkach ocitla v okamihu, kedy si slabosť, bezradnosť, ale aj smútok zakázala ako neužitočný luxus. Naomi mala dvanásť, keď jej mama tri mesiace po stanovení diagnózy zomrela. Na svete jej zostala trojročná sestra a otec, ktorý síce dokázal chodiť do práce a zabezpečiť ich finančne, ale zvyšky dňa strávil v alkohole. Z Naomi sa za pár mesiacov stala dospelá žena: cestou zo školy nakúpila a vyzdvihla v škôlke sestru. Doma uvarila a obstarala pomoc na to, na čo nestačila: opravy a väčšie domáce práce. Uložila spať sestru a sadla si k otcovi, aby si vypočula jeho sebaľútostné reči ... vedela, že potom sa bude dať ľahšie presvedčiť, aby odložil svoju fľašu a uložil sa do postele. Niekedy mu pomohla aj vyzuť topánky a pritom premýšľala nad tým, akú zničujúcu moc má sebaľútosť a zúfalstvo. Sľúbila si, že ona nikdy, nikdy, nikdy nebude slabá a zúfalá. Sľúbila si, že ona si vždy bude vedieť poradiť. Nikdy sa nevzdá. Usúdila, že pocity strachu, smútku a samoty sú neužitočné, deštruktívne, nebezpečné. Ona ich mať nebude a hotovo. To si jednoducho nemôže dovoliť. 

Naomi pomohla jej mimoriadna inteligencia a odvaha. Teraz je úspešnou ženou. Otcovi sa po pár rokoch podarilo prestať piť a jej sestra si ani poriadne nepamätá, že by to boli nejaké ťažké časy. Naomi to dokázala. Ale ani teraz nie je pre ňu ľahké súcítiť so svojím mladším, dvanásťročným ja. Poznamenáva, že áno, takto je to ok - nenariekať zbytočne, to bolo dobré rozhodnutie a pomohlo všetkým trom prežiť.  

Napokon predsa - pomaly, veľmi opatrne a nesmelo sa Naomi dotýka srdca svojho mladšieho ja. Len letmo vníma smútok, osamelosť a bolesť toho dievčatka, ktorým pred tromi desiatkami rokov bola. Opakuje po mne naše heslo: JE TO TAM, TAK TO TAM MôŽE BYŤ. Vyzerá neobyčajne krehko, keď dokončuje "inventúru" srdca svojho mladšieho ja ... už vie, že netreba nad ničím premýšľať, len to prijímať. Zdá sa mi, že pôsobí priam zvedavo, keď sa položí do ďalšieho pocitu, ktorý tam predsa len našla ... keď sa rozhodne precítiť svoje vlastné zúfalstvo ... a prepadá sa do základného pocitu, postoja svojho najpravidvejšieho ja, do bezbrehej lásky. Do tej lásky, ktorú jej napriek svojim rozporom prejavili rodičia, do lásky, ktorá ju priviedla k rozhodnutiu potlačiť svoje potreby v prospech tých dvoch, ktorí boli v tej chvíli slabší ako ona, do lásky, ktorú cíti k svojej partnerke a deťom, do lásky, ktorá je jej skutočnou podstatou. Nie je to akt rozumu, je to len výsledok prijatia samej seba.

Môže tu byť láska? Môže. Môže tu byť tvoje zúfalstvo? Môže. Môže byť niekto zúfalý a ty môžeš byť pri tom sama sebou, vnímať samu seba a to, čo cítiš? Môžeš pocity svoje aj toho druhého prijímať bez toho, aby sa museli zmeniť? .... trochu váham, ale viem si to predstaviť. 

Vieš si predstaviť, len na okamih, napríklad, že niekto je pri tebe nešťastný a ty si milujúca, plná lásky? Môžem.

Urobíme ešte zopár jednoduchých krokov, ktoré máme vďaka metóde Cesta k dispozícii na liečenie spomienky a keď si má na záver Naomi vypýtať radu od svojho poradcu, namiesto toho mu povie: "Ďakujem ti, som rada, že nie som až také hovado."

Po ukončení terapeutického procesu sa ešte chvíľu rozprávame. Čo má nové? Zmierenie s tou svojou časťou, ktorá občas nemá riešenie a je slabá, aj s tou, ktorá taká byť nechce. Obdiv nad tým, koľko statočnosti a obetavosti preukázala už ako malé dievča. Uvedomila si naplno, že je milujúcou bytosťou - že plač druhých odmietala nie z bezcitnosti, ale naopak, zo starostlivosti, obavy, túžby ochrániť ... z lásky. A objavila, odkiaľ pramení jej pevné presvedčenie, že všetko musí zvládnuť sama a všetci sa na ňu spoliehajú - a napokon letmý vhľad, že toto presvedčenie môže byť iluzórne.

Dohodneme sa, že bude pozorovať, ako sa cíti, keď bude pri nej nabudúce niekto slabý, bude fňukať, mrnčať, vzdávať sa a ľutovať sa. Súhlasí, že bude k sebe láskavá natoľko, že sa nebude do ničoho nútiť - len pozoruje. 

Počas nasledujúcich niekoľkých telefonických konzultácií sa rozprávame o tom, že keď pomôžeme dieťaťu prijať a prejsť svojimi pocitmi, neprepadne sa do slabosti, ale naopak, nájde v sebe silu, podobne ako Naomi v sebe nachádza lásku a pokoj. Naomi trénuje techniku bdelej prítomnosti a zakrátko dokáže vnímať seba samu aj vtedy, keď je niekto pri nej slabý. Čoraz viac rozlišuje, ako predtým potrebovala, aby sa ľudia pri nej cítili a správali určitým spôsobom, inak jej bolo zle - a vníma, že toto spojenie sa uvoľňuje. 

A potom mi jedného dňa rozpráva čerstvý príbeh, ako sa jej syn zúfalo rozplakal len preto, že im omylom došli suroviny a nemohli mať na večeru jedlo, na ktoré sa tešil. Hovorí o tom, ako dokázala byť v spojení s tým malým klbkom plačúceho nešťastia, uznať mu jeho sklamanie a dovoliť mu prežiť ho v jej náručí ... a sledovať, ako malý Tom v rekordnom čase sám prichádza s nápadmi, ako si zlepší náladu. Hovorila o tom s radosťou, ale aj s akousi samozrejmosťou, ako že: čo iné sa malo diať?

Keď Naomi niečo robí, tak to robí poriadne.

Záver: 

Aj vy občas uveríte presvedčeniu, že ľudia okolo vás by sa mali cítiť a správať tak, ako vy potrebujete, inak vám nebude dobre? Je to náš veľmi častý omyl a stojí za to spochybniť ho a hľadať vo svojej duši zranené miesta, ktoré nás nútia trpieť, keď nie sú veci "po našom". 

Poznámka: Mená a ďalšie okolnosti sú kvôli anonymite zmenené, príbehy sú však pravdivé.