Jedného dňa prišiel môj kient vyzdvihnúť svoju mamu, aby spolu s rodinou oslávili synove pätnáste narodeniny. Ako jej pomáhal do kabáta, mamička spustila svoje obvyklé: Určite to bude v nejakej mizernej reštaurácii ... Hlavne nehovor žiaden príhovor, budeš trápny ...

Vtom sa stalo niečo neobvyklé. Muž tento raz, prvý krát v živote, zložil ruky vbok a rázne zahrmel: Ako sa opovažuješ útočiť na mňa? Príhovor poviem, lebo chcem a ak sa ti nebude páčiť reštaurácia, zavoláme ti taxík domov.

Mamička ledva polapila dych, ale nastúpila do auta a celú oslavu sa táto uštipačná pani obmedzila na zdvorilé úsmevy. 

Keď tento muž, päťdesiatnik s úspešnou kariérou v IT, milujúcou manželkou a dvoma synmi prišiel za mnou so svojou otázkou "Čo mám robiť, aby ma moja mama rešpektovala?", položila som mu protiotázku:

Čo keby najprv stálo za to položiť si inú otázku? Dajme si spoločne hlboký nádych a výdych, položte si otázku a počkajte na odpoveď:

Prečo potrebujem, aby ma mama rešpektovala?

Aké prázdno sa má naplniť? Aká bolesť utíšiť? Hľadajme spolu to boľavé miesto, ktoré stále túži po uznaní od maminky, hoci sám ste už zrelý človek. 

Prvé, čo si potrebujeme uvedomiť, je, že keď sme dospelí, naši rodičia už nie sú zodpovední za naše pocity, je to nemožné. Keď sme boli maličkí, mama a otec nás sýtili láskou, pocitom bezpečia, dôležitosti. Robili to dobre alebo nie celkom, no teraz už nedokážu liečiť naše rany, dokonca ani tie, ktoré sami spôsobili. Ak v to dúfame, je to ilúzia. 

Prečo? Jednak preto, že by sa museli zmeniť. Jednak preto, že žiaden zásah zvonka u dospelého človeka nevylieči staré rany. 

Aj ja to poznám. Viac krát za deň si uvedomím, že chcem, aby ma všetci mali radi, rešpektovali a ctili, aby som mohla ctiť ja samu seba. Lenže tak to nefunguje.  

Pokračovala som: 

Podľa toho, čo ste mi o svojom živote povedali, urobili ste toho už naozaj veľa, možno aj svoju kariéru ste smerovali na vonkajší úspech čiastočne kvôli dojmu, ktorý ste chceli na túto ženu chceli urobiť. No zatiaľ bezvýsledne. 

Teraz my sme tí, ktorí môžu hojiť svoju bolesť a sýtiť svoje potreby. Odpoveď teda je, NIČ, nič netreba robiť pre to, aby vás maminka rešpektovala. 

Aké by to bolo, keby VY ste boli ten človek, ktorý vám môže dať to najväčšie pochopenie, prijatie, rešpekt, a to teraz hneď? Kde je to miesto, ktoré bolí? 

V tomto bode nášho stretnutia sme sa zamerali na emócie, ktoré sa skrývajú v ubolenej časti duše, a na miesta v tele, kde ich práve cíti (inými slovami, dával sám sebe pochopenie). Klesali sme hlbšie a hlbšie v bolesti, až sa klient ocitol SÁM V SEBE, vo svojom ZDROJI, v úplnej istote, že jeho čisté bytie je dokonalé, plné lásky a prijatia ... v pocite naplneného života, ktorý nepotrebuje potvrdenie zvonka.

"TOTO UŽ NEZABUDNEM. TOTO SOM JA," povedal na záver prvého stretnutia.

"JA SOM" bolo heslo, ktoré si vybral pre pripomenutie tohto kontaktu so sebou. Toto heslo bude môcť hocikedy použiť. Uvedomí si svoje bytie a s vľúdnosťou prijme pocity, ktoré v ńom práve prebiejahú.

Niekedy ani nemusíme skúmať staré zraňujúce príbehy, hoci občas sa to žiada. Návyk prítomnosti "v sebe", bez príbehov, analýz a myšlienok nám dodáva "ťažisko", zdravý uhol pohľadu a spúšťa v mozgu samo-liečivé procesy. Pomáha nám tak hojiť ten príbeh, ktorý si o sebe rozprávame TERAZ, v súčasnosti. 

Klient ešte pred odchodom dostal "domácu úlohu", kým sa zasa stretneme: skúsiť si uvedomiť, keď ho zasiahne túžba urobiť na mamu dojem, získať jej priazeň - a namiesto toho sa zamerať na chvíľku dovnútra, na túto svoju potrebuu. TO JE TEN LIEČIVÝ, víťazný moment, keď postupne mení svoje zvyklosti - v prežívaní i v správaní. Každý raz, keď čo i len na chvíľu precíti svoju bolesť, keď s láskou pobudne s touto svojou ubolenou časťou a súčasne si uvedomí jednoduchý fakt svojho bytia, ktorý nemá žiaden prívlastok ... v každom tomto momente sa lieči. 

Druhou domácou úlohou a doplnkom, ktorý rada používam, je aromaterapia. Osvedčila sa mi terapeutická značka doTerra, klient si odnáša zmes Douglasovej jedle a Vetiveru, na hojenie emocionálneho spojenia po ženskej línii a inštrukcie na ich použitie vždy, keď bude vnímať to miesto v sebe, ktoré "kvôli mame" bolí. Sám si k tomu vybral kombináciu Citrón + Čajovník, ktorá je vynikajúca na uvedomenie a komunikovanie hraníc.

Epilóg:

Duša bolí menej a keď sa opäť ozve stará bolesť, môj klient vie, čo robiť - a bolesť je zakaždým slabšia. V práci začal viac podporovať ostatných a onedlho sa kolegovia začali takmer hrnúť do jeho projektového tímu. Menej ho bolí chrbát. No a maminka? Možno vás neprekvapí, že jej správanie sa o niečo zlepšilo, veď všetci sme navzájom prepojení, v rodinách zvlášť, a liečenie jedného je liečením aj pre okolie. No pre neho je to už len "skúška správnosti", on sa teší z novo nadobudnutej vnútornej slobody, z nezávislosti od vôle a správania svojhlavej 90-ročnej dámy. 

Keď liečime staré zranenia vovnútri, namiesto toho, aby sme žiadali okolie o "náplaste", začnú sa diať zázraky. 

Najnovšie články na mojom blogu

Prečítajte si, čo je nové