Osobné: Prečo je pre mňa ťažké byť katolíčkou

Po narodení ma pokrstili ako katolíčku a tým to končilo, naši boli "vlažne" veriaci a nechceli mi spôsobovať problémy so socialistickým školstvom. Mám jednu múdru tetu, ktorú by som nazvala reklamou na kresťanstvo: vo svojich 80 rokoch, s astmou a celoživotnou nutnosťou používať barly je zdrojom nápadov, energie, vedomostí aj praktickej práce pre mnohých. Pôvodným povolaním matematička v psychologickom výskume, dnes je zo všetkých ľudí, ktorých poznám, najbližšie k označeniu polyhistor. A tak jednému priateľovi pomôže písať knihu, druhému upečie koláč a susede zašije sukňu ... viac krát denne dvihne telefón a vypočuje si niekoho trápenie s pochopením, ale aj užitočnými radami. "Nemala ľahký život" by nebola správna formulácia, lebo to ona a jej - dnes už nebohý manžel- boli tí, kto si vybrali život zameraný na pomoc druhým, často takým, ktorým nikto iný pomôcť nevie alebo nechce. Každý deň môžete tetu pred šiestou večer vidieť, ako s dvoma barlami a veľkou taškou cez rameno (vždy v kostole niekto niečo potrebuje - sirup proti kašľu, knihu, bylinky na spanie alebo koláč) "frčí" hore po Štefánikovej na omšu do kostola sv. Cyrila a Metoda. Cestou ju neraz niekto zastaví, z okolitých domov či kaviarní: pani Magda, pomodlite sa za mňa. Kde berie toľko energie a duševnej vyrovnanosti? No v tej modlitbe. Úhrnom sa modlí tri hodiny denne.

S pomocou tety Magdy som zhruba od pätnástich postupne objavovala kúzlo spirituálnej časti môjho života. Podporovala ma, keď som chodila na budhistické víkendovky, aj keď som sa vybrala do Taizé. Keď mi zomrel prvý manžel Mirko, kdesi si prečítala: Treba tridsať minút nadávať pánu Bohu za to, čo mi urobil. Skúsila som. Skúste - nevydržíte, niečo sa stane oveľa skôr.

Tých tridsať minút a pár zážitkov, ktoré sa dajú ťažko opísať a už vôbec nie vysvetliť, spôsobilo, že keď som sa chcela vydať za môjho druhého manžela Alojza, chcela som mu svoj sľub odovzdať pred Bohom a v kostole. A tak som sa pripravovala na prvé sväté prijímanie pod vedením múdreho, láskavého a nekonečne tolerantného otca Jozefa Garaja od Vincentínov.

Niekoľko rokov bolo kresťanstvo pre mňa miestom nádhernej inšpirácie, pokoja, nádeje. O to viac ma, nepripravenú, zasiahol na prvú adventnú nedeľu 2013 onen povestný pastiersky list o kultúre smrti. No a pred dvoma rokmi, v čase najmohutnejšieho útoku Aliancie za rodinu, už boli moje - dovtedy radostné, nielen nedeľné - návštevy svätých omší stali utrpením. Keď už sa stalo pravidlom, že ráno v nedeľu vstanem a mám stiahnutý žalúdok z toho, že na mieste, kde som sa kedysi dokázala úplne s dôverou odovzdať, teraz musím byť v strehu a snažiť sa nepočúvať, dozrel čas s plačom, ale predsa opustiť katolícku Cirkev.

Stále ma bolí srdce z toho, že som nenašla odvahu verejne vystúpiť, niečo zorganizovať - neviem, čo. Že som nestála po boku tých priateľov, ale aj neznámych, proti ktorým viedla naša Cirkev nezmyselný, divný, krutý .... hlúpy boj. Celé referendum a "boj o rodinu" buď nemá zmysel, alebo je tento zmysel skrytý a neznámy. Pretože to, čo o rodine a jej potrebách vieme, je celkom opačné, ako to, čo robí naša Cirkev.

Cirkev mala heslo, že chráni "tradičnú" rodinu. Čo je ale tradičná rodina u nás? 50% manželstiev sa dnes rozvádza, a toto číslo je rovnaké aj u veriacich. A v tých zostávajúcich 50% len niektoré dokážu poskytovať svojim členom lásku, podporu, spolupatričnosť.

Nielen, že naša Cirkev išla presne proti smeru, ktorým nás vedie sv. Otec František. Išla aj proti samej rodine. Prečo? Pre toto: Sociológovia a iní odborníci na rodinu definovali štyri hlavné problémy dnešnej rodiny: 1. Rozvody, 2. Násilie v rodine, 3. Chudoba, 4. Strata hodnôt.

V mojej terapeutickej praxi sa často stretávam s dôsledkami troch z nich. Chudobu, ktorá by traumatizovala, tu v Bratislave pociťujeme zriedkavejšie. Keby ste však mohli vidieť do duší ľudí okolo vás, uvideli by ste u mnohých spomienky na bolesť z konfliktov rodičov, z rozvodov, osamelosti detí, aj z bitky, ponižovania, klamstiev, egoizmu. Takmer každý z nás si v sebe nesie niektoré z týchto bolestí a ak ich nechceme odovzdať ďalej, ak nechceme, aby naši partneri a deti trpeli našim správaním, stojí za to liečiť tieto naše bolesti. Denne sa u svojich dospelých klientov stretávam s dôsledkami tráum, ktoré im spôsobili tri zo štyroch menovaných problémov súčasnej rodiny.

Nikdy, nikdy. Naozaj nikdy, ani náznakom, som sa nestretla s traumou z toho, že niekto mal v rodine človeka menšinovej orientácie. Početné výskumy zo zahraničia ukazujú (u nás ešte nie sú skúsenosti), že ani deti, vychovávané pármi rovnakého pohlavia, si kvôli tomu do života neodnášajú traumu. Práve naopak, mnohé sú emocionálne odolnejšie a tolerantnejšie.

Preto si myslím, že investovaním obrovských peňazí (Nikdy nevysvetlili, kde ich vzali. Kampaň stála Cirkev cca 7 mil € a tú istú sumu stálo referendum štát.) a morálnej sily ľudí na Slovensku do referenda proti homosexuálom išla naša Cirkev nielen proti tej početne nevýznamnej menšine, ale aj proti väčšine - proti "tradičnej" rodine a tým štyrom jej skutočným, a nie tým vymysleným problémom.

A išla aj proti mne. Proti mojej snahe budovať zo seba láskavého a tolerantného človeka.

Ako asi tušíte, bojujem v tejto veci so svojím hnevom. Niekoľko rokov dozadu, keď sme boli s manželom na dovolenke v Banskej Bystrici, išla som tam na spoveď. Bublal vtedy vo mne hnev kvôli nespravodlivosti voči biskupovi Bezákovi. Staručký kňaz mi láskyplne a bodro pripomenul, že sa mám zamerať na to, čo viem ovplyvniť. Keď chcem niečo v tejto veci urobiť, nech to urobím. A potom jestvuje jedna vec, ktorú môžem, či dokonca mám robiť, ak sa mi niečo nepáči: modliť sa.

Modlíte sa dosť? akoby mimochodom prehodil kňaz. No kto už len na toto povie, že áno.

A tak sme pred dvomi rokmi s manželom urobili dve veci, ktoré dokážeme. Prestali sme chodiť do kostolov, kde sa mi pokúšali radiť, koho všetkého máme podozrievať a nenávidieť. Vďaka dnes už nebohému kňazovi Antoniovi Srholcovi sme trafili do Kaplnky, zboru Cirkvi Bratskej, kde to vyzerá v pohode. Pesničky z Taizé, krásna hudba, inteligentné a inšpiratívne kázne, umenie, priateľstvo a konkrétne činy súcitu a spolupatričnosti s ľuďom, ktorí to potrebujú. Druhá vec, ktorú dokážem, ale stále si ju potrebujem pripomínať, je samozrejme modlitba. Namiesto "chrlenia síry" na tých, ktorí ma, podľa mojich pocitov, vyhnali z Cirkvi, usilujem sa spomenúť si, že modlitba za dar Ducha svätého pre nich aj pre nás je lepšie stráveným časom.

Vymeniť ublíženie, hnev a bolesť za nádej, odpustenie a lásku dokáže len modlitba, aspoň u mňa.

Bratislava, august 2016