Nezaujímavé rozprávanie o Šmeralovej ulici

Pred chvíľou som sa vrátila z gitarového koncertu. Švédsky autor, čo vyzeral ako Art Garfunkel zamlada, hral svoje skladby. Niektoré z nich boli inšpirované jeho láskou k ázijskej hudbe. Pri jednej som sa náhle ocitla v krajine svojich snov, s hlbokými roklinami, či údoliami, smaragdovo zelenými a terasovitými ryžovými poliami, v krajine, kde majú Hrubé domáce šťastie namiesto Produktu, v kráľovstve Bhután. Letela som nad takým kaňonom, ešte s niekým, myslím, že to bol môj muž. Držali sme sa za ruky a boli sme vetrom.

Pri niektorých skladbách som o ničom nesnívala, len som nechala vibrujúcu energiu zvuku pôsobiť na moje telo a myseľ. A pri iných, ako to býva s neporiadnymi poslucháčmi, som mysľou zalietala k zajtrajším plánom umyť auto, kúpiť psovi žrádlo, skočiť k tete a odcestovať na chalupu.

No jedna skladba, možno po prestávke, ktorú som využila na prechádzku po Farskej ulici (koncert bol v odsvätenom kostole Klarisiek - Povýšenia svätéh kríža), ma niektorá skladba v duši zaviedla do Bratislavy môjho detstva. Letela som uličkami starého mesta, vtedy zanedbanými, ponurými a ktovie prečo, v mojich spomienkach takmer vždy temnejúcimi v sychravom podvečeri. Tak som si povedala, že vlastne ja už som pamätník zašlých časov a stálo by za to celú vec zachytiť, ako si ju pamätám, kým ju nezabudnem.

Bývali sme na Šmeralovej, voľakedy aj dnes Kozia.

Zamysleli ste sa, ako žijú ulice? Myslím, počas stáročí. Kedysi tou ulicou hnali zhora zo záhrad kozičky do mesta na predaj a na jednom jej konci, len ja neviem, na ktorom, bola Kozia brána. Lenže z domov, ktoré tú koziu pešinku vtedy lemovali, už asi nestojí žiaden. Raz zrútili jeden a postavili namiesto neho iný, potom sa vymenil ďalší, až za niekoľko desiatok, možno aj za viac ako sto rokov, nebolo z Kozej ulice nič pôvodné, v každom kúsku bola Kozia aspoň raz vymenená. Tak žije ulica, ako naše telo - stále sa v nej niečo nahrádza novým.

Nestál tam Krajský súd, či čo to tam je za opachu, nebežala tade Staromestská, lebo nevisel Nový most. Naša ulica sa zvažovala dolu k trhovisku, po ktorom som sa so starým otcom prechádzala a najviac ma fascinovala búda, z ktorej sa okienkom predávalo víno, a mala tvar obrovského suda. Budova, v ktorej je teraz tuším VŠMU, bola vtedy budovou Rozhlasu. 

Môj dedko, Jozef Brkal, mnou menovaný po záhorácky stareček, lebo bol "z Búrú", možno z Borského Mikuláša, alebo z okolia, bol vysoký a veľmi pupkatý muž. V mladosti býval vynikajúcim pekárom, povedala babinka. Vraj, keď prišli nové vrecia s múkou, z každého vybral za hrsť, pomädlil v rukách a hodil tú hrsť múky o stenu. Z toho nejako vedel, aké má tá múka vlastnosti a podľa toho určil pomer surovín na chlieb a rožky. Babinka hovorila, že sa v Bratislave chodilo na rožky "k Brkalovi", len neviem, kde tá pekáreň bola a aký bol jej oficiálny názov.

Veľa miest v Bratislave zaniklo, alebo sa volajú inak. Uherská ulica je teraz Obchodná. Neexistuje už ani U Halmoša, U Pallehnera, U Andera. Ani kino Pohraničník, ale za tým až tak nebanujeme.

Stareček hodný kus svojho života pil a bol vraj aj dosť zlý, že aj s nožom babinku a moju mamu po ulici naháňal. Zomrel, keď som mala sotva štyri roky, ale zreteľne si ho pamätám. Moje spomienky sú veľmi radostné. Vtedy už nepil a dúfam, že sa mal so mnou tak dobre, ako ja s ním. Z jednej fotky je zrejmé, že sme raz boli všetci, aj s oboma starými rodičmi, aj na chate v Mlynnej doline a bola tam pohoda. No to si nepamätám, iba naše výlety do starej Bratislavy.

Niekde v miestach, kde dnes je kaviareň Pulitzer, bola záhradná krčma. Mala také tie doštené bielo-červené stoličky. Stareček tam so mnou prišiel, kamaráti ho už čakali a vždy objednal pre seba veľké pivo a ja som hrdo žiadala malé pivo. Samozrejme, šenkárka mi doniesla žltú malinovku, alebo kofolu, ale mňa tešilo, že sa na tom starečkovi kumpáni smiali. Raz som v tej zábavnej nálade chcela z piva aj ochutnať, ale nedali mi. Zaujímavé, ako si pamätám, keď mi došlo, že tam žarty končia.

Potom naša prechádzka pokračovala dolu Michalskou na miesto, ktoré bolo mojím rajom, pastvou pre oči a neodolateľným lákadlom. Dolu, v strede Michalskej sa nachádzala bižutéria, a nižšie, blízko Mliečneho baru, ešte jedna. Celý výklad bol plný všelijako cez seba pozavešovaných korálov v hojnom počte, farebných, trblietavých. Volali sme ich so starečkom CIFRCÁKY. Ísť sa pozrieť na cifrcáky bolo pre mňa bezkonkurenčne najlepšou možnou zábavou. Stareček ma postavil na rímsu výkladu a ja som vychutnávala tú nádheru. Ukazovala som prstom na najkrajšie kúsky a on so mnou zdieľal moje nekonečné potešenie. Nikdy som nebola tých dojmov úplne nasýtená, ale veď sa zase vrátime, dedo ma zložil z okraja výkladu, prehodil si paličku do druhej ruky a vybrali sme sa nazad. Keď tak nad tým uvažujem, nebolo to na Šmeralku až tak blízko, pre človeka s palicou.

Teta Marka hovorievala, že sa rada za nami dvoma pozerala, že sme boli ako Pat a Patašón, pardon Patachon, práve som si ich vygúglila, komici. Podľa očakávania: jeden malý a druhý veľký.

Na miestach, kde je teraz ten krajský súd, bola ulička. Jednu stranu tvorila stena Kapucínskeho kostola, druhú rad domov a v nich obchody: zelovoc a papiernictvo. V tom dome bývala jedna kamoška mojej babinky, istá Mariška. V mojich prvých školských rokoch som nevedela odolať tomu papiernictvu, lebo tam predávali čínske gumy. Predával tam taký pán, ktorý sa stále usmieval. Mariška povedala, že utrpel porážku a tak má kútiky úst stále vytočené dohora. Ten pán pôsobil dosť prísne a asi by sa radšej neusmieval, keby nemusel a ja som sa ho trošku bála. Lenže taká čínska guma mala niektorú z neónových farieb, obalená bola pásikom celofánu, na ktorom bol obrázok pandy alebo slona. No a hlavne, priatelia, hlavne, neskutočne krásne voňala. Stála korunu a vždy sa oplatilo do toho papiernictva nakuknúť, či ich práve nedostali. Najmä ak človek mal korunu.

Keď som mala sedem, slávnostne otvorili Nový most a Staromestskou začali prúdiť autá. No ani vtedy sa naša ulica nestala ktovieako rušnou. Na prostriedku cesty sa popoludní hrávali miestni výrastkovia a keď ma babina ráno vyprevádzala do školy, musela ma vyprevádzať, lebo som sa do školy každé ráno bála, postavila sa do stredu cesty, aby som ju dlho videla, a ukazovala zovreté päste, ako že mi drží palce.

Vtedy nik deti do školy nevodil, ani nevozil, možno v prvej triede prvý polrok, potom sme už chodili sami, načo by nás aj vodili, bolo to za rohom.

Asi v strede našej ulice bola moja škôlka, tam som chodila nesmierne rada. Mali sme vlastnú záhradu s hojdačkami a keď ponad škôlku letelo lietadlo, všetci sme mu mávali a kričali naň. Pamätám si svoj prvý škôlkarsky deň, kus z neho som preplakala. Žiadne postupné privykanie, hneď na celý deň, tak sa to vtedy robilo. Zvláštne je, že si pamätám aj to, ako sa k tomu stavali dospelí. Rodičia i učiteľky vedeli, že budem plakať, ale považovali to za súčasť procesu a dávali to aj najavo. Na dvore ma učiteľka láskyplne vzala k sebe na lavičku, aj si pamätám, čo robila: odmáčala vodotlačové obrázky, v nejakej miske či lavóre, aby nimi označila skrinky v šatni. Mladší mali zvieratká a starší mali geometrické obrazce, jedno i druhé sa mi páčilo. Ja som mala tuším tri modré štvorčeky, alebo tri modré krúžky, usporiadané do pravého uhla. Zvieratko si nepamätám, ale mohol to byť ježko. Takže učiteľka pokojne odmáčala tie obrázky, ja som vedľa nej rumádzgala a všetko bolo v poriadku. Myslím, že mi dali aj napiť, lebo žialiacemu človeku sa má prejaviť súcit a dať tekutina. Koľko mi trvalo, než som sa osmelila medzi deti, nepamätám. Možno ani nie dlho.

V škôlke som často vystupovala s básničkami a bola tam aj jedna učiteľka, ktorá ma volala Irma. Nevedela som protestovať, ale povedala som to doma a rodičia ju poprosili, aby s tým prestala. Irma je tiež meno, a dnes sa mi zdá aj zaujímavé, ale vtedy mi pripadalo veľmi tvrdé, ako za trest. Ktovie, prečo ma tak tá učiteľka volala, možno sa jej to meno proste páčilo. Mnohé záhady odniesol čas.

Poniže škôlky, za malým plôtikom a kúskom záhrady bola príjemne pôsobiaca budova vtedajšej Prírodovedeckej fakulty. V tých časoch tam chodieval aj jeden, ako som oveľa neskôr z fotografií zistila, mimoriadne pohľadný, i keď plachý mladík s krásnymi očami, študoval tam matematiku. Aká je pravdepodobnosť, že sme sa vtedy stretli? Ak áno, ktorý to bol deň? Aké bolo počasie? Kde presne sa to stalo? Usmial sa na škôlkarku, alebo mal hlavu celkom inde? No druhý raz som ho neminula, keď sme nejaké obdobie, vďaka ujovi Róbertovi, pracovali spolu na Filozofickej fakulte a celkom sme sa aj kamarátili. No a ešte o niekoľko rokov neskôr, keď prišiel náš čas a rok deväťdesiatpäť, stali sme sa nerozlučným párom. Dúfam, že ešte nadlho. 

Pár krokov ďalej, za odbočkou na Konventnú, ale na tej istej strane ulice, bola ordinácia lekárky. Minule som sa viezla s taxikárom v mojom veku a nejako došlo do reči, že sme starousadlíci, Bratislavčania. On hovorí: A k lekárke sme chodili na Šmeralovu k Ševčovičovej. Aj ja som k nej chodila! A potom, keď pani doktorka odišla do dôchodku, chodili sme tam k Mackovej. Mackovú si viac pamätám, bola som väčšia. Bola to prirodzená autorita, krásna, tak samozrejme vznešená. Vyžaroval z nej pokoj a pocit, že má prehľad a situáciu pevne v rukách - mali sme ju veľmi radi.

Presne oproti bráne s ordináciou lekárky bola naša brána, Šmeralova 7. Kedysi bol asi náš dvor prepojený so Šmeralovou 9, ako to bolo aj v domoch na Podjavorinskej, ale dvor predelili múrom a tak náš byt prišiel o slnko.

Náš dom už nestojí, na jeho mieste je zadný trakt hotela Falkensteiner. Poniže nás bol múr, v ňom drevené vrátka. Za múrom bola dosť veľká záhrada či dvor. Pôsobil tam stolár a dolu schodami sa išlo do vínnej pivnice. Tú pivnicu spravovala naša suseda Hanka Bankošová. Neviem, ako sa jej v tých časoch podarilo, prevádzkovať vináreň, podľa mňa súkromnú. Nižšie, Šmeralova 5, bol samostatný dom, ktorý sa mi páčil, a asi v ňom bývala len jedna rodina. Šmeralova 1, pokiaľ viem, (v tom čase už) neexistovala. No a na Šmeralovej 3 bývali Teta Magda a Ujo Róbert, kľúčoví ľudia môjho života, vlastne dodnes. Bývali s ujovou mamou Matildou, ktorá umrela, keď som mala asi šesť. Pamätám si, že si vykladala pasians. Pred príchodom tety Magdy chodila moja babinka k pani Matilde upratovať, tak si privyrábala a tak sa naše rodiny spoznali a skamarátili. Babinka upratovala aj riaditeľstvo národného podniku Ovocie a Zelenina, ktoré sídlilo v, ak dobre rátam, štyroch kanceláriách na prízemí Šmeralovej 3. Možno to bolo len jedno oddelenie riaditeľstva, no boli to skromnné a malé priestory, len vedúci či riaditeľ mal tapacírované dvere. Viem to, lebo ma tam babinka niekedy večer brávala, keď tam upratovala. Dala mi na hranie kopírovací papier, pekne šušťal. Ja som sa ním celá zababrala a ona ma na záver upratovania utrela denaturovaným liehom. Páchlo to silno a ja som sa nevedela rozhodnúť, či sa mi to páči, alebo nie, ale rátalo sa mi, ako si vie babinka zázračne poradiť s toľkou špinou na mojich rukách. Niekedy mi dovolila aj písať na stroji, ale na to nám úradníčky prišli a zakázali nám to. Asi babinka nevedela dať písací stroj do pôvodného stavu.

Teta Magda, ako mladá nevesta, tiež prijímala babinkinu pomoc pri upratovaní a žehlení, ale myslím, že sa to čoskoro stalo skôr priateľským gestom, ktorým ich rodina finančne vypomáhala našej. Teta Marka spomínala, že Mladá, ako Magdu u nás všetci volali, niekedy priniesla babinke na žehlenie štyri utierky a k tomu dvadsať korún. Babinka zato zdieľala svoje kuchárske výtvory. Ak sa dobre pamätám, dávala z nich aj iným susedom, najmä šúlanky, šišky a štrúdle. (Š, š, š - ani som si doteraz nevšimla.). Babinka vedela robiť ťahané cesto. Najprv ho na stole rozvaľkala, potom chodila dookola a oboma rukami ho podberala a naťahovala. Keď bolo hotové, aj s obrusom ho preniesla na posteľ a prestrela na ďalšie cesto, lebo ich robila naraz niekoľko. Na tej posteli cesto trošku obschlo a keď sa potom naplnilo, rásne listovalo. Robila makovú, orechovú, tvarohovú štrudlu, plnila ju čerešňami a voňala maslom.

Babinka si privyrábala nejaký čas aj upratovaním nejakej kancelárie v dome oproti, na poschodí nad lekárkou. Pamätám si, že raz v zime som sa skoro ráno zobudila a nikto nebol doma. Zľaknutá som nič iné nenašla, len nejaké dospelácke topánky, tie som si obula, vybehla po schodoch hore, cez ulicu a do toho domu, do tých kancelárií. Vonku sa ešte len brieždilo a pamätám sa, že po ceste vtedy chodili autá a brodili sme sa v takej polo-roztopenej špinavej snehovej brečke. Hore v tej kancelárii ma súcitne privítali a ja som sa hneď ukľudnila, lebo tam bola babinka, ktorá síce pokračovala v upratovaní, ale nejaká vľúdna úradníčka mi uvarila čaj, zabalila ma do niečoho, do deky alebo svojho kabáta a milo sa mi prihovárala.

Hm, láskavé gestá zastavujú čas, trvajú večne. Počítam to takto: Ja mám 52, tá úradníčka bola v produktívnom veku, dnes teda má dobre vyše sedemdesiat, no skôr vyše osemdesiat, a celkom možno už nežije. A ja tu sedím, v treťom tisícročí, pri počítači, a mám jasne pred očami a v duši, ako som troj- či štvorročná v to zimné ráno, v teple jej starostlivosti, cítila bezpečie a úľavu. Nech Boh žehná jej láskavé srdce.

Pozrime sa, tu je náš dom.

Na úrovni ulice - vo vnútri domu chodba začínala tromi kamennými schodkami smerom hore a už na tomto mieste človek pocítil príjemné ochladenie, keď v lete prichádzal z rozpálenej ulice. Mám fixnú ideu, že moja celkom prvá spomienka je, ako ma v kočíku nesú tými schodkami a na mne je na kolenách položené vrecko s múkou. No ktosi mi tvrdil, že nie je možné, aby som mala takú spomienku.

Na konci širokej vstupnej chodby so schránkami boli biele dvere, vedúce na mierne točité schodisko. V tej časti bývala pani Hromadová, s ktorou sa babinka striedavo kamarátila a harkala, lebo suseda vraj bola klebetná. No chodila k nej vnučka a s tou sme sa hrávali na širokej podeste okna na tom schodisku, keď bolo zaliate slnkom. To sa mi páčilo, lebo slnko mi chýbalo. Bývala tam aj pani Hýrošová, asi o poschodie vyššie. Bola to učiteľka hudby na dôchodku. Chodila pekne oblečená, voňala a, nerada to hovorím, dopúšťala sa voči susedom zlomyseľností, vydržalo jej to až do času, keď som sa odtiaľ v pätnástich odsťahovala. Myslím, že sa cítila spoločensky nad susedmi, na čo asi mala svojím vzdelaním aj dôvod, moja babinka, napríklad, bola múdra žena, ale sotva sa vedela podpísať.

V jednom z bytov v tejto časti býval aj Marián Varga. Niekedy išiel domov opitý, vravela suseda, čo si všimla všetko. Ja si pamätám ordnung, ktorý robila jeho žena Janka, keď sa tam prisťahovala, lebo smetiaky boli na dvore oproti našim oknám. Muselo byť vykúpením pre Mariánovu umeleckú dušu, keď mu niekto pomohol zvládať praktickú stránku života. Niekedy okolo roku 2000 sme boli s mojím mužom Alim na takom klubovom predstavení, Mitana tam čítal zo svojej knihy a Varga hral, bolo to výborné, ako by povedal ďalší človek z tohto okruhu, Juraj Kušnierik. Na ten večer nás pozval Mitana, lebo bol Aliho švagor z prvého vzťahu. Ja som v tom čase písavala pre viac časopisov, tak som prosila Vargu o rozhovor a on súhlasil, len dodal: všetko dohodnite s Jankou - tak sa na ňu spoliehal. Ten rozhovor sa neuskutočnil, lebo som zakrátko dostala prácu, ktorá mi vzala na desať rokov všetko voľný čas, ale som rada a vďačná, že Varga bol ešte toľko ďalších rokov pri muziantskej sile, som vďačná za jeho hudbu.  Neviem, ako by sa svet pretĺkal bez jeho Homage a J. S. Bach, Ľalie poľnej a iných prekrásnych skladieb. Mňa sprevádzajú celý život, toto je pre mňa životabudič, ale nič nepokazíte, ak mi to zahráte aj na pohrebe. https://www.youtube.com/watch?v=1z15JcnIigw

Keby ste neboli vstúpili do bielych dverí, vedúcich na schody k Hýroške a Hromadovej, ale zabočili po chodbe vľavo, mali by ste po ľavej ruke byt pani Lízalovej, pred sebou dvere k pani Goldsteinovej a vpravo ich spoločné WC. Pani Lízalová bývala sekretárkou na nejakom ministerstve, ale potom si našla výnosnejšie zamestnanie. Mala dvoch synov. Pani Goldsteinová mala tmavé vlasy aj obočie, krásne veľké oči a bola veľmi fajn. Raz som od tety Magdy dostala okúzľujúcu detskú knižku Malí Holanďania. Mala zelenú látkovú väzbu a bola ilustrovaná nežnými farebnými kresbami. Bolo to o dvoch malých súrodencoch, dievčatku a chlapcovi, ktorí žili s rodičmi na farme a mali kravu Mevrouw Goldstein. Práve som si vygúglila, že mevrouw znamená "pani". Utekala som to pani Goldsteinovej ukázať a ona sa cítila poctená, že je jej meno v knihe. Ani jednej z nás nevadilo, že sa tak volala krava.

Pani Goldsteinová mala dcéru Eriku, ktorej sa hovorilo Erina. Jedného dňa sa začala pripravovať svadba, lebo Erina bola tehotná s chlapom, ktorého volali Citrón. Moja mama ju dôrazne upozorňovala, aby pred dieťaťom hovorila mužovi krstným menom, aby nebolo chúďa malé zmätené. Lenže Erinu jej manžel potom zo žiarlivosti zastrelil a neviem, čo sa stalo s dieťaťom.

Od bytu pani Goldsteinovej sa dalo odbočiť vpravo, na šesť či sedem drevených schodkov, ktoré viedli na pavlač a z pavlače sa vstupovalo do dvoch bytov. Prvý bol byt pani Bankošovej, ktorej som hovorila od detstva Hanka Banko a vyžarovala z nej podobná uisťujúca charizma ako z doktorky Mackovej.

V tom čase som chodievala na víkendy k tete Marke a Ujinkovi a keď ma v nedeľu doviezli, vždy nejaký čas posedeli a keď sa brali domov, ja som mala sklon revať. Vtedy zavolali Hanku Banko, ktorá urobila poriadok a žiaden rev sa nekonal. Hanku Banko bolo treba poslúchať. Rozumelo sa to samo sebou, že ju treba poslúchať, hoci som sa jej nebála, mala som ju veľmi rada. Hanka Banko mala dvoch synov, Vlada a Jura, ktorého som volala URRRO a podľa dochovaných legiend som sa vďaka nemu naučila hovoriť R, od nadšenia, keď prišiel na opušťák z vojny. Teta Marka tvrdila, neviem, čo je na tom pravdy, že kedysi mala aj dcéru. Často k nej chodila z Utekáča na návštevu jej sestra, ktorej hovorila Opavská, lebo sa tak asi volala vydatá, s mužom a dcérou Kamilou. Tie dve sestry i obe rodiny si boli veľmi blízke. Teta Marka hovorila, že sa to stalo tak, že dcéra sa narodila ako tretia, v čase, keď bola Hanka Banko už vdova, či rozvedená, neviem, a mala roboty veľa a peňazí málo, zatiaľ čo jej sestra sa mala vcelku dobre a nemohla mať deti. No, takže vraj Kamila je tá Hankina dcéra, ktorú svojej sestre nejako darovala.

Keď už som bola čerstvo vydatá a bývala na Jašíkovej, zazvonil u nás telefón a ozvala sa Hanka Banko, ktovie, ako prišla k nášmu číslu, či kto jej povedal moje nové meno, aby si ma našla v zozname. Že teraz bývajú spolu s Opavskou, ktorá ovdovela, a že by ma rady videli. Veľmi som sa potešila, ale, ach, pochabá mladosť, mala som plnú hlavu svojho života a aj lístok s ich číslom som kamsi zašantročila, skrátka, už sme sa nevideli. Škoda. Bola by som jej možno povedala, že ona a MUDr. Macková boli pre mňa vzorom uzemňujúcej energie, duende, ako hovoria Španieli. 

Hanka Banko najprv bývala dolu, vedľa nás, ale keď sa uvoľnil tento lepší byt, presťahovala sa a moja mama zabrala ten jej spodný byt.

No ale vráťme sa na pavlač, na jej konci bol vstup do bytu Schulteizových. Bol to staručký manželský pár a oni jediní mali kúpeľňu. Aha, tuším ešte vzadu Chodová. Ich byt bol zariadený starosvetsky a páčilo sa mi, že mal okná na obe strany, z izby do nášho dvora a z kuchyne a izby do zadného dvora. O nich si pamätám tri veci. Prvá, že jediní v doma mali telefón. Keď bolo niečo súrne, vzali sme mincu a zaklopali im na dvere. A sem-tam nám niekto k nim zavolal, a my sme vybehli hore prijať dôležitý telefonát, lebo inak sa nevolalo. Druhá vec o nich je: keď som mala asi päť či šesť rokov, boli na návšteve za svojím synom na Floride a priniesli mi odtiaľ takú mini-kabelku, či maxi peňaženku, veľa priečinkov a pásik na zavesenie na ruku. Bola neónovo oranžová a na nej nakreslené rôzne morské živočíchy. Dnešní mladí netušia, a to je slabé slovo, akým výstrelkom pestrosti, sviežosti a originality v našom na hromadnú výrobu a sivé farby zameranom svete táto peňaženka bola. Bol to od nich naozaj vzácny dar, nosila som ju hrdo a dlho.

Po nej som mala takúto zaujímavú vec ešte zo dva krát. Raz to boli také tričká, jedno oranžové a druhé bordové, pokreslené nejakými postavičkami, či kúskami ovocia, ktoré mi kúpila babinka pravdepodobne od juhoslovanského lodníka, ktorí k nám pašovali veci z Rakúska a pár krát sa nejakým činom taký lodník ocitol aj v našej obývačke. Tie tričká mi kúpili také veľké, že som ich najprv nosila ako šaty a potom ako tričko, takže mi vydržali aj päť rokov. Potom som mala biele tričko na ramienka s červeným lemom. Bolo syntetické, trochu škriabalo a potila som sa v ňom, lenže keď som si ho dala, ľudia sa obzerali a rovno sa našich pýtali, či ho nepredajú, tak vyzeralo elegantne. No a potom už skoro dospelá, som si raz v ére začiatku štipcov do vlasov kúpila dva v poľskej predajni na námestí SNP, jeden červený a druhý biely. Bolo to cez prázdniny po maturite a krátko na to som odcestovala na letnú aktivitu, už ako vysokoškoláčka, do konzervárne do Lučenca. Babky, čo tam robili, ma mali rady, lebo mám vraj maďarské meno (hoci je grécke, ale Maďari, aj tí slovenskí, ho radi používajú) a že mám pekné sponky. Stále ich chcel niekto odo mňa kúpiť. No iné som také atraktívne nemala nič, na rozdiel od niektorých spolužiakov. Asi ten lodník neskôr už nechodil. V škole nebolo mocnejšieho prostriedku, ako si zjednať prestíž, než mať niečo západné: hračku, cukríky, oblečenie. Nie jedna rodina mala príbuzných "na Západe", ktorí im občas niečo poslali a takým sme závideli.

Tretia vec, ktorú si o tom staršom manželskom páre pamätám, a tá v našej rodine zľudovela, je toto: Že vraj pán Schulteis povedal svojej manželke, keď si v nedeľu nakladali mäso: "Ty si vezmi menší kúsok, ty máš menší dôchodok."

Vtedy nás neprekvapovalo, že ženy boli horšie platené, a vlastne ani patriarchálny prístup v rodinách. Dodnes tú vetu chudáka suseda žartom spomíname a nebohý ujinko, ktorý robieval celý život raňajky pre seba i pre tetu Marku, zvykol občas chytiť dva rožky tak, aby jeden vyzeral kratší, a ten potom podal tete Marke: máš menší dôchodok. Mala rada jeho vtipy a vždy sa im smiala, aj po stý raz.

Jedného večera sa drobná, krehká pani Schulteisová nevrátila domov a bol to deň, kedy zomrela. Hľadali ju ľudia i polícia. Na našej ulici boli vtedy obrovské výkopy kvôli novej kanalizácii, niekoľko metrov hlboké, a ak som správne vyrozumela, do jedného z nich spadla. Veľmi sa o tom so mnou, malou, dospelí nerozprávali, ale začula som aj také, že či tam úbohá pani sama neskočila. Dúfam, že nie.

O odchode pán Schulteisa neviem nič, možno tam ešte bol, keď som sa ja v osemdesiatom prvom sťahovala.

A poďme dolu. Lebo ten dom mal aj podpalubie. Keby ste nevstúpili do bielych dverí nahor, ani nezabočili vľavo do bytov a na pavlač, mohli by ste ešte zostúpiť dolu schodami, čo boli vedľa bielych dverí. Trochu sa zahýnali smerom doľava a boli kamenné. Keď tak premýšľam, domy tých čias vyzerali viac organicky, nie pravouhlo. Chodba či schody sa sem-tam niekam zahýnali, zužovali a rozširovali. A na našej hudobnej, na vtedajšom Dibrovom námestí, vedľa kostola Jezuitov, tú budovu tuším po revolúcii vrátili nejakému rádu mníšok, boli chodby nerovné, mierne sa stáčali, mali rôznu šírku a dokonca klesali a stúpali. Vzniklo to zjavne v dôsledku toho, že dom všelijako prerábali a dorábali, že rástol ako slimákova ulita.

Tie schody na Šmeralke, čo smerovali dolu do dvora, ktorý bol skoro o poschodie nižšie ako ulica, končili na malom odpočívadle, vľavo od neho bol vchod do pivnice, kde Hanka Banko skladovala uhlie a zemiaky. Ďalší krok vpred bol už krokom na dvor. Po pravej ruke štyri hliníkové valcovité smetiaky a za nimi už spomínaný múr, ktorý nás delil od väčšieho dvora susedného domu a aj od slnka, pri náprotivnej stene železná konštrukcia - praker, vľavo za rohom vstup do ostatných pivníc a do nášho wc, v stene vľavo vchodové dvere a dvojo okien - náš byt. Pod pavlačou sa vonku dobre sedelo aj v daždi a babinka tam mala rozšírenie bytu - kreslo, stôl, kadejaké nástroje a aj bylinky, čo sa lúhovali v alkohole, napríklad biela ľalia. No tá pavlač spolu s tým múrom spôsobili, že v byte nikdy nebolo slnko. Jediný slnečný bod na dvore, na bočnej stene, babinka využívala efektívne: dávala tam kvašáky. Postavila ich na niečo, čo dnes znie úplne neuveriteľne, volalo sa do ľadnička, ale bola to v podstate skrinková termoska. Drevená skrinka, zvnútra vyložená hliníkom tak, že steny boli duté, malo to tesniace dvierka. Dovnútra sa voľakedy dával ľad a k nemu jedlo, čo sa malo chladiť. Neviem, kedy bol tento zázrak vyrobený, my sme už mali normálnu elektrickú a táto slúžila ako podstavec na tie kvašáky.

Vľavo od našich dverí sa išlo pár schodíkov dolu na naše wc. Bolo splachovacie, ale kúpeľňa tam nebola, kúpali sme sa v kuchyni v koryte a pralo sa vonku na dvore, v koryte položenom na dvoch stoličkách, na rumpli. Mama si pritom vždy príšerne falošne spievala Tri stroméčky okolo Rajčánky, vy ste tomu príííčííínúúúú, že moj milý, každučkú nedeluuu, na Rajčianku chodí za inúúúú.

Nemala som pochopenie pre ten stupídny text, pre jej falošný spev, pre mamino mentálne postihnutie ... vlastne pre nič, čím bola, liezla mi na nervy. Čas, kedy s ňou budem cítiť a budem si ju vážiť za jej statočnosť, s ktorou znášala svoj hendikep a s ním spojenú osamelosť, vylúčenie; čas, kedy mi budú jej výstrelky pripadať zábavné, nie zahanbujúce, ten čas bol vtedy v nedohľadne, za skoro sedem krát siedmimi horami rokov a terapií. Som rada, že ten čas teraz žijem.

Od toho wc sa dalo ísť rovno aj doprava, kde mali ostatní obyvatelia svoje pivnice. Naša bola rovno, tak, že pod stropom boli úzke vodorovné okná a cez ne sme videli nohy chodcov. Babinka v tej pivnici skladovala vo veľkých 4-litrových pohároch papriku na kyslo, plnenú kapustou. Vlani som takú skúsila zavariť, bola dobrá, ale nie až tak, ako tá od babinky. V pivnici sme mali aj zemiaky. Raz ročne, keď nám na jeseň priviezli metrák zemiakov (možno dva metráky, neviem), sme mali na večeru špeciálne jedlo: zemiaky nasucho v šupe pečené v trúbe. Každý si ošúpal svoj zemiak, šupa bola na niektorých miestach čierna. Na to sa po kúskoch dávalo maslo a štipka soli. Bolo to dobré, neviem, prečo sme to inokedy nemávali.

Babinka mala podľa tety Magdy úzky kuchársky sortiment, ale ak to môžem posúdiť, bolo to veľmi chutné. Nejaký čas v mladosti pracovala v krčme, tam sa to asi naučila, dobrá krčma musela mať chutný základný sortiment. Okrem sladkých a múčnych, čo som spomínala, robievala kyslé omáčky - zemiakovú, kôprovú, fazuľkovú, fazuľovú, šošovicovú. Do nich sama urobila slíže. Samozrejme, na slávnostný nedeľný obed rezne, alebo pečené kurča a uhorkový šalát. Pred pár rokmi sme sa s bratom s prekvapením zhodli, že najradšej sme mali jej jedlo, ktoré nevieme napodobniť: pečené zemiaky s tvarohom. Všetko to bola tak fajn pripečené, plné chutí a v tom jedle bol stelesnený domov a všetko, čo babinka pre nás znamenala: dobrotu, trpezlivosť, láskavosť, ale aj chuť do života.

Dodnes ich vidím, ako v rozhlase po drôte, položenom na poličke v kuchyni, hrajú dajakú polku, alebo valčík, a teta Marka s babinkou sa chytia za ruky a tancujú. Všetky ženy v našej rodine z maminej strany mali krásne nohy do vysokého veku a bola radosť sa na ne dívať. Ja som svoje nohy zdedila z otcovej, hm, povedzme, inými vymoženosťami obdarenej strany.

Babinka bola v mojom detstve domovom. Keď bola nablízku ona, bola som šťastná. Keď nebola, život bol neistý. Nepamätám sa, že by mi moja mama nejako ubližovala, hoci vedela zvyšovať hlas. Jednoducho som sa pri nej necítila, že život beží, ako má. Keď sme boli s mamou my dve niekde vonku a vracali sme sa už za súmraku, bežala som dopredu po tých schodoch, aby som videla, či sa u nás svieti, alebo nie. Svetlo v tých dvoch oknách znamenalo všetko: bude zakúrené, niečo uvarené, moje všetky potreby budú naplnené a budem v absolútnom bezpečí a pohode.

Za dverami bytu bola kuchyňa, do nej sa išlo rovno z dvora, a izba. Izba bola závesom predelená na spaciu a obývaciu časť. V obývacej časti bola veľká a krásna šuplotkasňa, na nej televízor. Stôl, stoličky a - čudujem sa - nádherná toaletka. Toaletka je kus nábytku, aby sa dáma vedela dobre ustrojiť do spoločnosti. Nízka skrinka, v strede boli tri šuplíky, po bokoch dvierka, krásne tvarované do oblúka. Niekomu, možno mne, sa tam vylial atrament, takže jedny dvierka mali veľkú tmavú škvrnu. Na vrchu skrinky bolo hrubé ochranné sklo tvarované ako skrinka, oblúkmi, a na ňom ako naozaj, dva krásne flakóny na parfum, aj s tými tajomnými gumenými pumpičkami so strapcami. Boli prázdne a ja som z nich pri upratovaní iba stierala prach. Hlavnou súčasťou toaletky však bolo obrovské zrkadlo, teda tri zrkadlá, jedno veľké, centrálne, na šírku skrinky, po bokoch na pántoch dve užšie, rovnako vysoké, dali sa otočiť o 90 stupňov, aby sa človek mohol pozrieť na seba zo všetkých strán. Ktovie, kde sa u nás tá toaletka vzala.

Neskôr do rohu, v ktorom kedysi spával na posteli stareček, pribudol rádiogramofón, vysoká skrinka veľkosti botníka. Na "displeji" mal pomenovaných asi sto staníc, ale chytali sme tak tri. Často sme si púšťali platne, Strýca Marcina a tetku Agnešu a ešte jedného humoristu, ktorého meno si nepamätám, myslím, že krstným menom Jaroslav. Ten gramofón bol pokrok, lebo teta Marka s ujinkom mali a aj púšťali staré, porcelánové: Burianov smiech a Waldemara Matušku, ako spieva Krásnááá je Neapol, když slunce svítí. Neskôr som si za vreckové kupovala platne s barokovou hudbou a tú na gramofóne hrala dookola. Aha, a Lasicu a Satinského a Simona a Garfunkela, ktorých mi požičala Diana, čo sa vlastne volala Viridiana a bola mojou spolužiačkou na hudobnej a guruom do "cool" (hoci sa to vtedy tak nehovorilo) aspektu tohto sveta, lebo obaja jej rodičia boli umelci, otec fotograf a mama herečka. Tie platne som jej nikdy nevrátila, tak veľmi sa mi páčili, a ona to tolerovala. Stratila som s ňou spojenie, dúfam, že sa máš fajn a ďakujem ti za inšpirácie, Viridiana Majdlenová!

Na oknách boli firhangy a po ich bokoch závesy z bielej bavlny so zelenými kvetmi, naškrobené a vyžehlené, ktoré sa nezaťahovali, ale asi sa mohli. V tom závese mala babinka vždy zastoknutú, na okamžité použitie pripravenú, ihlu.

V takom malom byte sme boli štyria, potom traja, nebolo ľahké udržať tam poriadok, navyše keď sa do kuchyne išlo rovno z dvora. Preto je jedna z mojich najsilnejších príjemných spomienok, keď som raz prišla v horúcom júnovom dni zo školy, byt bol nádherne uprataný a voňavý, uprostred izby stôl, na ňom len obrus a nič iné, len veľká misa nádherných, červených, lesklých čerešní. Úplne cítim ten osviežujúci chlad, ktorý ten pivničný byt v lete poskytoval a radostné prekvapenie, šťavnaté sladké čerešne.

Zaujímavé, aký silný vnem zanechávajú návraty a vône. Môj muž rád spomína na okamih, keď sa domov vrátil z prázdninového tábora a kuchyňa bola, tak ako o tom čase u nich každoročne, čerstvo vymaľovaná vápnom. Spomienka na vôňu čistoty, spolu s radostným zvítaním s rodičmi a súrodencami v ňom vyvolávajú silný a krásny pocit ešte aj dnes.

Ako som začala chodiť do školy, pribudol aj písací stôl, dali mi ho za ten záves, aby ma ruch života nerušil, dostala som aj lampu a krásnu svetlušku, obraz zo žehlenej slamy na zamate, vtedy to bolo moderné. Všetko to kúpili, pokiaľ viem, Ujinko s tetou Markou.

Na náprotivnej stene vybúralil prechod do druhej izby, keď sa Hanka Banko odsťahovala hore a nám úrad dovolil rozšíriť náš byt. Tam sa nasťahovala mama po narodení môjho brata Janka, takže tá izba musela byť naša skôr, ako som mala 11 rokov. Izba mala samozrejme samostatný vchod, ústila do priechodu do ďalšieho dvora. Oproti boli dvere do kuchyne a kúpeľne, ktoré patrili Hanke Banko, ale ktoré sme my potom už nepoužívali. Nad tou izbou,  kuchyňou i priechodom bol byt Schulteisovcov.

V druhom dvore žila stará pani Chodová s dcérou Helenou, ktorá mala dve dcéry, Helenku a Zuzku, obe boli mladšie odo mňa. Vpravo bol ešte jeden byt, v ktorom v mojom útlom detstve žil človek, ktorému sme úctivo hovorili Starý pán. Starý pán vychádzal z bytu vždy dokonale upravený, s paličkou, ale vzpriamený, isto mal aj klobúk. V pamäti mi utkveli jeho topánky, pretože boli naleštené a ako nové, ale mali zvláštnu farbu, sivú.

Starý pán zomrel neviem, kedy, alebo sa odsťahoval do domova dôchodcov. V každom prípade, Helena urobila to isté, čo my, po uvoľnení bytu rozšírila ten svoj, tiež čítajúci jedinú izbu, o tú jeho.

Chodové boli obe Heleny a aj moja mama bola Helena. Mojej mame sa život susedy zdal ťažký a ani jej vlastný sa jej nepáčil, tak jedného dňa skonštatovala, že Helena je asi nešťastné meno. Ja som proti tomu menu nič nemala a potom v škole som sa dozvedela, že Krásna Helena poriadne zamiešala karty v histórii. Existuje aj dôvodné podozrenie, že som raz v živote bola, celkom nakrátko, tehotná. Meškal mi menzes, ale bola som v štvrtom ročníku, pred štátnicami, tak som sa potešila, keď napokon prišiel. Čo som ja mohla vedieť, že ďalšie také nebude. Po rokoch v jednom hlbokom terapeutickom procese sa niečo vyjavilo ... keď sa ma vtedy terapeutka spýtala, ako by sa dieťatko volalo, vedela som akosi, že by to bolo dievčatko a okamžite, naliehavo zo mňa vyhŕklo: Helenka! Ktovie, či som aj ja nakrátko bola mamou ... v každom prípade, to meno teší moje srdce a dnes, keď ho počujem, rozžiarim sa a poviem jeho nositeľke:

Krásne meno, aj moja mama sa tak volala.