Každá žena je aj mama

Môže niekoho rozplakať pozvánka na bohoslužbu? Môže.

Na Ricka Warrena som narazila v knihe Charlesa Duhiga Power of Habit. Duhig uvádza Ricka, autora jednej z najpredávanejších kníh sveta (Život s jasným cieľom) a jeho Saddleback Church, jednu z najpočetnejších farností sveta, ako príklad metód budovania pozitívnych životných návykov. Nechávam si posielať ich newsletter a občas počúvam Rickove kázne, lebo nie sú prázdnymi rečami, ale naopak, praktickým príspevkom do spôsobu života, nezávisle od toho, či ste veriaci, alebo nie.

Keď u nás do kalendára pribudol Deň matiek, nestal sa mojím obľúbeným sviatkom. Moja mama už nebola medzi nami a pre mňa samu táto téma bola boľavá, citlivá. Dotýkalo sa ma kedysi kadečo, aj pravidlo etikety "ak idú do dverí dve ženy rovnakého veku a spoločenského postavenia, potom prednosť má tá, ktorá má viac detí", aj povzdychy známych typu "kto nemá svoje deti, nepochopí", a raz sa mi dokonca sníval sen, v ktorom som na Pohode omylom vstúpila do stanu pre matky s deťmi a vykázali ma. Našťastie som sa vedela tešiť z bábätiek a z detí iných ľudí. Nejako ma obišiel častý osud bezdetnej ženy, žiarlivosť. Aspoň, že to.

Táto pozvánka na bohoslužbu, ktorá sa mala konať na opačnom konci planéty, vniesla svetlo do temného zákutia mojej duše. Čo svetlo ... prskavky, ohňostroj! Predstavila som si, ako tam pastor Rick vyzýva, aby vstali mamy, nevlastné mamy, aj "mother figures", postupne vstávajú všetky, až ani jedna žena nesedí. Ani ja! Predstavila som si, ako teda mám právo vstať aj ja, patriť k nim, k mamám, ktoré niekoho vychovávajú, chránia, vedú, o niekoho sa strachujú a na niekoho dávajú pozor. Plakala som ako fontána a tie slzy ma liečili.

Lebo to tu vždy bolo, len som to nevidela a preto toto píšem, aby mne podobné ženy nezmeškali svoju príležitosť, čo príležitosť, povinnosť byť mamou!

Bolo to tu, keď sme sa na Dúhovom pride s mojím mužom stretli s jeho synom Maťom a jeho ženou Silviou a oni tam boli s manželmi Milovými. Silvia sa ponáhľala využiť kúzlo chvíle: "Ja vás predstavím, toto je Irenka a toto je Irenka!" Irenka Biháriová, vtedy očakávajúca svoje prvé dieťatko, sa krásne usmiala: "Ahááá, veď som aj vedela, že Maťo má mamičku Irenku." Ťažko mi bolo skryť dojatie z toho, že ma Maťo pred niekým nazval nevlastnou mamou. Mamou. Nemám na to hrdé meno právo, bol už dospelý, keď som vstúpila do jeho života, a myslím, že väčšinou neobratne, ale ... uffff, dnešní tínedžeri by povedali, že mi ustrelilo dekel.

Bolo to tu, keď sa narodila Maťova dcéra Nikitka a my sme ju prišli navštíviť do pôrodnice. Zbehol sa nás tam celý kŕdeľ, ja som stála trochu bokom, veď pokrvní príbuzní majú prednosť, ale Silvia natiahla ruky s malou aj ku mne: Chceš ju podržať?

Túlila som vtedy k sebe ten malý pohyblivý kopček a dúfala, že raz budeme kamošky.

A je to tu každý rok, keď mi môj brat Janko, ktorému som bola pestúnskou mamou, nezabudne priniesť nielen kvety, ale aj nejaký nápaditý (často vtipný, ale to je iná story) darček.

Povinnosť a právo byť mamou je tu pre nás všetky. Pripomenul mi to kňaz Petr Beneš na duchovných cvičeniach v Svatej Hore u Příbrami. Bola som v ich exercičnom dome viac krát, lebo on aj Josef Michalčík sú naozajstné zdroje pokoja, ozajstnosti, inšpirácie. Petr mi okrem iného povedal: svoju materskú príležitosť musíš priebežne hľadať. Nájdi mladých ľudí, ktorí potrebujú tvoju starostlivosť a rob, čo sa od teba žiada.

Medzitým nám v rodine pribudli deti, najprv neter Beátka a o rok vnučka Nikitka. Im som tetou a starou mamou a to mi pomáha cítiť aj rodičovstvo k bratovi a nevlastnému synovi ... je to kľukaté, ale krásne. Aj s niektorými mladšími klientmi, jednotlivcami či pármi, ktorých sprevádzam v terapii Cesta a v mojich Vzťahových večeroch, sme k sebe prilipli a je bežné, že brnknú aj s malými ťažkosťami či radosťami. Niektorí sa stali priateľmi a zostávajú, iní sa v mojom živote zdržia na pár chvíľ. Mohla by som si namýšľať, že v pozícii k nim som "mother figure". Nedostalo sa mi tej cti, potu, sĺz i šťastia: donosiť, porodiť a vychovávať vlastné dieťa. No iných možností je veľa, pre každú z nás. 

Napríklad moja kamarátka Hanka je detskou lekárkou, ako bola aj jej mama. Najhlbšia túžba, mať vlastné deti, sa jej nesplnila. No stovky, možno tisíce predčasne narodených detičiek sa v Rimavskej Sobote zdravo vyvíjajú aj jej zásluhou. Patrí k tým, ktorí čerstvé bábo zachraňujú hneď po narodení. No vedie aj poradňu, do ktorej raz mesačne prichádzajú rodičia s týmito deťmi až do veku šiestich rokov. Hanka sa stala anjelom strážnym nielen pre deti, ale aj pre ich, často málo na výchovu dieťatka pripravených, rodičov. Z mesiaca na mesiac ich povzbudzuje, podporuje a učí, ako byť dobrými rodičmi, ďaleko za rámec svojich povinností. 

Teta Magda, ktorá vlastne nie je mojou tetou, bola len našou susedou, má 82 rokov a stále je, chvalabohu čulá a plná energie. Tetou ju nazýva nielen jej synovec, ale aj ja a množstvo iných ľudí. Susede zašije blúzku, synovcovým deťom niečo upečie, niekomu poskytne radu a iného trpezlivo vypočuje. Mne je každodenným zdrojom materského pochopenia a múdrosti. 

Neuveriteľným, priam románovým príkladom toho, ako všelijako možno byť mamou, je moja spolužiačka z vysokej, Jarka Janypková. Po skone manžela zostala sama s dvomi malými synmi a krátko na to ich rodinný priateľ, tiež s dvoma synmi, stratil pri autonehode manželku. Ich štyria synovia, ktorým spolu vytvorili rodinu, sú už dospelí, dospieva aj ich spoločná dcéra a pomaly bude veľké aj ich šieste dieťa, adoptívna zdravotne postihnutá dcéra. Ich vášnivý ľúbostný román trvá už druhú desiatku rokov. Tešia sa z prvých vnúčat, organizujú detské charitatívne tábory a hádajte, kto organizuje našu stretávku z výšky a kto počas nej dohliada, aby každý mal, čo potrebuje?

Mojou čiastočnou mamou bola iná teta, Marka. Očití svedkovia hovorili, že spočiatku to nebolo pre ňu ľahké. To ujinko, ako som volala jej manžela, chcel, aby si ma brávali na víkendy a pomáhali mi. Teta žiarlila a nevedela, ako si s takým malým človekom poradiť. Pamätám sa, že ma troj-štvorročnú dala za trest aj stáť do kúta, keď som niečo vyparatila a ujinko bol v službe. No časom to všetko zvládala stále lepšie. Mala som s nimi krásny život a každý deň im  zaň v duchu ďakujem. 

Teta Marka ma naučila aj príbeh ďalšej krásnej "mother figure" v našej rodine. Sestra môjho pradeda, Terez nény, bola v Pustých Úľanoch a okolí celú prvú polovicu dvadsiateho storočia pôrodnou babicou. Za dedinou boli dve rómske osady. Tam často nemali čím zaplatiť, ale ona sušila bylinky, vyrábala detský zásyp z vŕbovej kôry a všelijako pomáhala, aby bolo o detičky aj tam dobre postarané. Keď išla cez dedinu, húfy detí za ňou kričali "Kereszt mama!", lebo keď nebolo iného, kto by dieťatko niesol na krst, ona kúpila košieľku a krížik a odniesla bábätko pred oltár. Keď v požehnanom veku takmer 90 rokov Terez nény umrela, na pohrebe jej vyhrávali tri cigánske kapely.

V mojej terapeutickej praxi ma často vyhľadávajú mamičky, ktoré stratili dieťatko, či umelo, alebo spontánne. Hľadajú zmierenie, prijatie, odpustenie ... hľadajú cestu, ako obnoviť svoje materstvo tomuto bábätku, a to sa naozaj dá. Ženy, ktoré dieťatko počali, ale doteraz sa im nepodarilo žiadne donosiť, majú iný pocit, keď si uvedomia, že už v skutočnosti sú mamičkami.

V roku 2014 som absolvovala kurz Life Book, pod vedením vynikajúcej Zuzky Bednárovej. Jon Butcher, autor kurzu, rozdelil život do 12 dôležitých oblastí, medzi nimi rodičovstvo. Dáva k nemu užitočné rady, a kladie nám otázky, ktoré nám majú pomôcť uvedomiť si, kde sa v tejto oblasti nachádzame a na čom chceme pracovať.

Jon Butcher hovorí, že budúcnosť ľudstva závisí od toho, či svoje rodičovstvo aspoň časť z nás urobí dobre. Mať na starosti ľudský život je veľká vec a vychovať nezávislé, slobodné, zdravé, šťastné a odvážne deti môžeme len príkladom, poskytnutím bezpečného prostredia a učením. Ani učenie nemôžeme nechať na školu, lebo tá je prevažne v 19. storočí. Neučí deti ani potrebné vedomosti, ani zručnosti. Nenaučia sa takmer nič o šťastí, láske, hojnosti, intelektuálnom a duchovnom naplnení. Nemajú zručnosti v stanovovaní cieľov, sebauvedomení, duševnom zdraví, vzťahoch, finančnej inteligencii, ani o myslení samotnom. Jon nás vyzýva, aby sme si ujasnili, kto sú tie "deti", ktoré potrebujú od nás tento typ starostlivosti, a aby sme aj dbali na osobité potreby každého z nich.

A tak som si vďaka Johnovi Butcherovi a Lifebooku podrobne napísala odpovede na tieto otázky, o obidvoch našich dievčatkách a pozerám, že je čas na ich prehodnotenie, už podrástli.

1. Čomu verím? Napíšte zoznam presvedčení, ktoré máte o každom zo svojich detí. Čím presnejšie popíšte svoj vzťah ku každému dieťaťu. Čo k nemu cítite?

2. Čo je môj cieľ? Aké dieťa chcete vychovať? Čo mu chcete dať na cestu životom? Definujte, čo vaše dieťa potrebuje, aby prekvitalo? Čo z toho potrebuje OD VÁS?

3. Načo mi to je? Prečo ste ochotný pracovať denne na tom, aby ste boli lepším človekom a rodičom? Čo vám osobne prinesie výchova vašich detí? 

4. Čo urobím? Čo konkrétne urobíte, aby sa vaše dieťa cítilo emocionálne i fyzicky v bezpečí, inšpirované, sebavedomé, slobodné, vzdelané a vybavené potrebným zručnosťami? V každom veku dieťaťa si stanovujte konkrétne kroky, ktorými budete napĺňať svoj cieľ. 

Bolo zaujímavé zistiť, že svoju úlohu v ich životoch vidím u každej trochu odlišne, okrem mnohých spoločných čŕt. Odpovedanie na tieto otázky (musí sa písomne) bolo a je hlboko intímnym rozhovorom so sebou. 

Práve mi zišlo na um, že potrebujem pomocou týchto otázok dôslednejšie premyslieť a viac si uvedomiť aj svoj vzťah k rodičom našich dievčatiek, hoci tí už majú štyridsať. Spomínam na veľa šancí byť pre nich dobrou mamou, ktoré som z mojej malosti prepásla. Ako môžem teraz krajšie prežívať lásku k nim? 

Súčasne cítim, že v tých odpovediach bude aj veľa vzdávania sa, a to je tiež dobré.

Lebo po tom, ako si naše deti založia novú rodinu, sa naša rodičovská úloha radikálne zmení. Svadbou svojho dieťaťa môžeme získať jedno nové dieťa, alebo naopak, to svoje stratiť. Ak si vážnosť zmeny situácie neuvedomíme, môžeme narobiť chyby, ktoré sa budú dlho naprávať. Niečo o tom viem aj zo svojej skúsenosti nevesty, aj svokry. Hodili by sa nejaké dobré rady, asi začnem premýšľať a študovať na článok - príručku pre svokry :). 

Ďakujem, milé mamy všetkých druhov, ak ste dočítali až sem. Verím, že aj vám sa v hlave vynorili rôznorodé formy materstva, ktoré prežívate vy a ženy vo vašom okolí. Možno ste si aj odpovedali na tie štyri "lajfbúkové" otázky a cítite ešte vedomejší kontakt so svojím materstvom a možno ste v tejto oblasti dostali aj nejaké nové, tvorivé nápady.

A teraz, milé MAMY (teda, milé VŠETKY ŽENY), ako sa vám to pozdáva? Keby tá úloha byť mamou bola zakódovaná v našom ženstve, keby sme ju smeli, ba priam mali povinnosť rôznymi spôsobmi prejavovať a rozvíjať, aké by to bolo pre vás? Ako by ste sa cítili? A koho by ste svojou materskou láskou zahrnuli dnes a ako?

Lebo naše materstvo, čokoľvek v jeho mene dnes urobíme, sa cení.