Zachytávam sled udalostí. Začalo to potrebou vypísať sa z beznádeje, aj potrebou uctiť si tých, ktorí pomáhajú, informovať ich, kam ich pomoc ide, a motivovať ich, aby nestrácali ani oni nádej, aby sme všetci dôverovali, že to má zmysel. 

August 2019, prvé stretnutie s Dadou

Naďa Mitanová ma požiadala, aby som darovala z mojich početných zásob zaváranín jednej rodine. Tak sme sa prvý raz stretli, mama troch detí, 19-ročného Bena, 10-ročnej Sáry a 4-ročného Nika, a ja. Spýtala som sa, či ešte niečo potrebujú: oblečenie pre deti a školské potreby.

August 2019, dobré ženy konajú

Dala som prosbu na skvelú skupinu na Facebooku, Kruh sesterstva, ktorú láskavo a pevne spravuje tanečnica a terapeutka Tina. Dobré ženy okamžite zareagovali a ja som behala po meste sem-a tam a s vďakou prijímala školské potreby, oblečenie, školskú tašku, ruksak, topánky, a aj jedlo. Poštou prišiel balík s prepotrebným spodným prádlom, čiapkami, rukavicami.

September 2019, poliklinika Ružinov

Vyzdvihujem tu Dadu, aby sme spolu odviezli veci - spadla odniekiaľ a rozbila si hlavu, museli jej ju zašívať. Pri tom jej zistili anémiu. Nedáva sa liečiť, ponáhľa sa domov za deťmi.

Cestou sa nestíham čudovať nad všeobecným rozhľadom, ktorý Dada má, ale aj nad jej empatiou a schopnosťou domýšľať súvislosti. Než sa spamätám, namiesto jej ťažkostí preberáme moje, s takou dôvernosťou, skoro ako u terapeuta.

September 2019, Pentagon

Vezieme sem na uskladnenie k známym zimné oblečenie. Smiem ísť len po okraj parku, inak by Dadu niekto obvinil, že tam priviedla policajtku v civile. Sedíme na zábradlí a Dada mi rozpráva o svojej mladosti v Pentagone, o manželovi, čo sa dal na drogy a potom ju popichal tak, že jej spočiatku lekári nedávali nádej na prežitie, o Nadi, ktorá tam roky nezištne chodila pomáhať miestnym deťom s učením a socializáciou a o jej viere v Boha, ktorá je úplnou dôverou. 

September 2019, Ružinov

Prvý raz vidím deti. Stretávame sa v Ružinovskom parku, je krásne počasie. Máme pre Dadu dve tašky jedla a trochu peňazí. Niko mi predvádza, ako cvičí a chce byť "karaterista", Sára chce vidieť, ako vyzerá cukina. Rozprávajú mi o bratovi Benovi, ktorý sa uz osamostatnil - je futbalista, chodí na strednú a brigádami si na seba zarába. Sara a Niko sú živé, priateľské deti. Sú čisto oblečení a majú bohatú slovnú zásobu - vidno, že sa s nimi mama rozpráva.

September 2019, Žabí majer

Rodinný priateľ Benjamín mi pomáha nakladať plné auto oblečenia a jedla od dobrých ľudí a hlbokou nocou vyrážame na Žabí majer, kde rodina žije v záhradnej búdke. Zasa smieme nosiť a pomáhať len po koniec najbližšej cestičky. Ben prikladá trochu peňazí k tým, čo mi napriek protestom pre Dadu poslala Markéta a Dada nás oboch objíma. 

Susedia z domu na Jašíkovej mi do krabice, ktorú som pripravila vo vstupnej hale, okrem jedla vkladajú aj nádherného plyšáka. Pri krabici "pristihujem" aj susedu, o ktorej by som to nikdy nepovedala. Iná suseda prinesie veci rovno k našim dverám, pretože ma identifikovala v Kruhu sesterstva.

September 2019, bývanie, škôlka, škola, práca

S Dadou komunikujeme hlavne pomocou e-mailu. Nemá na telefóne kredit, ale je zručná v používaní elektroniky (absolvovala kurz na Úrade práce), pohľadá voľné wifi a píše. Súčasne si píšem aj s Naďou. Hlavným problémom je bývanie. Neviem si ani predstaviť, ako sa dá zvládnuť prevádzka rodiny v záhradnej búdke bez elektriky a tečúcej vody. Okrem toho Dada vozí Nika denne cez celé mesto do škôlky v Dúbravke a popoludní nazad. Je to skvelá škôlka, súkromná, kde chlapcovi účtujú symbolických 20 € mesačne. Štvrtáčka Sara je obdivuhodne samostatná, sama cestuje opačným smerom do školy. Ale aj tak, ako sa pri tomto pobiehaní hore-dolu a zložitom zabezpečovaní bežných vecí ako varenie a pranie, dá chodiť do práce?

Dada práve prišla o prácu, ktorú mala rada. Robila pomocnú kuchárku v Zuckermandli, tolerovali jej neskorší príchod do práce a ešte jej aj dali jedlo pre deti. No potom Sare operovali mandle a na to Niko ochorel a oni na ňu nemohli tak dlho čakať.

September 2019, dôstojnosť

Sú veci, na ktoré sa nepýtam, a vyplývajú na povrch len pomaly. O rodinných príslušníkoch, s ktorými k sebe hľadajú cestu a z ktorých viacerí tiež majú čo robiť, aby zvládali svoje životy. (A aj preto je veľké, že Dada a jej deti sa navzájom milujú a podporujú sa.) O minulosti, ktorá nebola vždy dôvodom k hrdosti - lebo každý z nás urobil aj veci, ktoré si vyčíta a potrebuje si ich odpustiť a nájsť lepšiu cestu, ako ísť ďalej. Nepátram aktívne po tom, čo Dadu doviedlo až do toho záhradného domčeka, skôr po tom, čo ich môže vyviesť odtiaľ na svetlo, a ako sa to má stať, aby to bolo pre nich posilňujúce.

Čítam si o "projekte" Emauzy, geniálny systém na návrat bezdomovcov do života, ubolených ľudí na tele i na duši, ktorí počas II. svetovej vojny stratili to, čo bolo ich životom. Abbé Pierre, ich zakladateľ, sa v ankete Najväčší Francúz dostal na 3. miesto po Ch. de. Gaulovi a L. Pasteurovi. Princíp bol ten, že tí, čo dostali domov, sa hneď začali podieľať na budovaní domovov pre druhých. Tak obnovovali svoje sebavedomie, dôstojnosť a schopnosť konať.

September 2019: Stále pátram, ako na to

Benjamín, náš kamarát, zašiel za svojou známou na ÚPSVAR. Tá mu povedala, že na každom miestnom úrade sú asistenti, ktorí majú takýmto ľuďom pomáhať. Dada však povedala, že keď asistentovi zavolala, povedal, že ná stovky ľudí a rodinám s deťmi sa vôbec nevenuje. Ktovie, či tým myslel, že pre nich sú krízové centrá? Dada mu viac nevolala, ktovie, či sa pochopili. Mala by som tieto možnosti prepátrať.

Čítam si o tom, ako vo Fínsku skoncovali s bezdomovectvom a väčšinu klientov vrátili do bežného života, a to jednak poskytnutím domova a jednak, ako som už aj ja pochopila, že je nevyhnutné - premysleným systémom asistencie, terapie a koučingu. Nachádzam tiež zmienku o projekte "Housing first", (Ubytovanie na prvom mieste), ktorý sa koná na Európskej úrovni - odkladám si to, že to musím preštudovať. 

Október 2019 Žabí majer - Zlaté piesky

Cestujem na týždeň k moru a dávam si záväzok, že každý deň budem hodinu telefonovať po krízových centrách zo stránky Kmotričky, ktorú spolu s viacerými nadáciami vedie Anna Ghanamová. Všetko je plné, aj dve sociálne ubytovne. Napokon uspejem v Bráne do života, ich ústretovosť je balzamom na dušu.

Dežkova frajerka Aďka vyhliadla Dade skvelú brigádu, balenie balíčkov v Ikare. Slušne platia, vľúdne sa správajú a prísť sa dá, kedy človeku vyhovuje. 

Lenka vystriehla, že sused chce vyhodiť dva matrace a odložila ich do garáže pre Dadino nové bývanie. 

Som optimistická!

Október 2019, Bratislava

Sklamanie ako hrom. Dada mi oznamuje, že krízové centrum už nepotrebuje, že sa sťahujú do Rače, na výborné miesto s kúrením, a že si našla skvelú brigádu niekde na Rendezi. Mám pochybnosť, či je situácia naozaj taká ružová a neviem, čo robiť. Začínam tušiť, že Dadin optimizmus ohľadne hladkého riešenia problémov v najbližších chvíľach budúcich, je tak nereálny, ako aj mocný v jeho schopnosti udržať v nej optimizmus a silu žiť. 

Narážam na svoje limity rešpektovať iný štýl života. Narážam na svoju neschopnosť naozaj pomôcť - nevyznám sa v úradnej stránke veci, neviem "naučiť chytať ryby", vlastne ani tú rybu neviem zabezpečiť. Narážam na moje vlastné bolesti - frustráciu a aj hlboké strachy. Neraz si pomyslím: nemohla som takto isto skončiť aj ja, nebyť série šťastných náhod? A keby áno, zvládala by som to aspoň tak dobre, ako Dada? Skôr nie.

Píšem na Kruh sesterstva otázku: Žienky, ktoré ste študovali sociálnu prácu a dávali ste pozor, poraďte! Ako naozaj účinne takémuto človeku pomáhať (1) postaviť  sa na nohy a (2) ako si pri tom udržať vlastné duševné zdravie? Toto je nová situácia a strácam sa v nej. Odpovedá mi jediná jedna: Toto sme sa v škole neučili. 

Október 2019, Bratislava, zmätok v mojej duši

Vylievam si srdce v mailoch Nadi. Ako neviem, čo je pre Dadu dobré, ako sa obávam, že je to celé neriešiteľné. A ako sa hnevám, že neprijala riešenia, ktoré som získala. Lebo okolo seba počúvam rôzne hlasy. Od poučenia, že musím rešpektovať rozhodnutia druhého, cez - pre mňa, teraz - nepoužiteľné múdrosti v štýle "Po-moc" znamená chcieť mať nad niekým moc, až po mnohoročné skúsenosti mojej kamarátky - lekárky, pracujúcej v menšinovom regióne o tom, že niektorí ľudia považujú pomoc za samozrejmú a trvale nárokovateľnú a nehodlajú priložiť ruku k dielu. V prvom momente chcem brániť Dadu aj seba, ale vzdávam to, lebo mi to celé v hlave naráža na seba, rozbíja sa a neviem, čo ďalej.

Vediem krátky koučovací rozhovor s kolegyňou v doTERRA Jankou, pomáha mi ujasniť, čo z mojich starých bolestí ma teraz paralyzuje.

Všímam si rozdiel medzi mnou a našou tetou Magdou, ktorá v osemdesiatich troch rokoch denne pomáha radou i praktickou pomocou mnohým, vzdelaným, vysoko postaveným, i negramotnej susede a bezdomovcovi pred kostolom, ktorému obdeň pichá injekciu (naučila sa to kvôli nemu) a natiera hojivou masťou, ktorú pre neho vyrobila, rany. Zvláda toho (vďaka emocionálnej, či skôr duchovnej vyrovnannosti) neporovnateľne viac, ako ja. Je pokojná a sústredená, veľa sa modlí a robí, koľko vládze. Nehysačí. 

Október 2019, Naďa

Jediné, čo v prípade Dada cítim aj teraz jasne, je môj stále rastúci obdiv k Nadi Mitanovej, ktorá od svojej útlej mladosti pomáha ľuďom z Pentagonu, drobnými krokmi, a nedá sa odradiť.  Dada mi vtedy pred Pentagonom na zábradlí rozprávala, ako sa jej syn priplietol do akejsi bitky a zvyšní dvaja, ktorí to zorganizovali, sa pokúsili vinu hodiť naňho, lebo bol z nich jediný mladistvý, takže by dostal najmenší trest. Potom prišla na súd Naďa, súd uznal jej svedectvo a Bena prepustili. Ťažko povedať, ako to Naďa robí. Aj v krízovom centre, kde chceli Dade odobrať deti, stačilo, keď s nimi Naďa prehovorila. Pôsobí krehko, môže mať štyridsaťpäť kíl aj s topánkami. Hovorí tichým hlasom a nosí dva zapletené copy, v štyridsiatke pôsobí ako také vyrastené dieťa. Povolaním prekladateľka, s týmto nevinným kukučom, odvážne, ale inteligentne vstupuje do stredu diania, medzi uličníkov, na súd, pred úradníkov, a dáva veci do poriadku. Ktovie, ako to robí. 

"Ona je pre mnohých jediná, ktorej píšu z basy," uzavrela vtedy Dada svoje ódy na Naďu komplimentom, ktorý nie každý pochopí. 

Október 2019, exekúcia - súd - príjmy - práca - sociálka: Hlava XXII

Naďa mi píše dlhý mail, na základe ktorého začínam chápať, prečo ani práca, ani krízové centrum, ktoré som pre Dadu vybavila, neboli lákavé. Ukáže mi dve Hlavy XXII, v ktorých je teraz Dada zovretá, a dodá: "Je to statočná žena. Nemysli o nej zle, Irenka. Vyrástla v Pentagone a vyviedla odtiaľ svoju rodinu tak, že nikto z nich nekradne, ani nedroguje. To je väčší úspech, ako si my vieme predstaviť."

Dada sa teraz, na základe toho, ako chápe(me) situáciu, nachádza v dvoch Hlavách XXII. Prvá z nich sú peniaze: Naďa ju presvedčila, aby požiadala o osobný bankrot (nejaký čas váhala, lebo stratiť šancu na záchranu vo forme pôžičky ju desilo, dúfala, že radšej dlhy splatí). No teraz má exekúcie, najmä na dlhy voči Dopravnému podniku, ktoré s pokutami narástli do závratných výšok. (Neospravedlňujem to, ale myslím na to, v koľkých vyspelých mestách je dnes už mestská doprava zadarmo.) Kým neprebehne osobný bankrot, sú v platnosti exekúcie, čo znamená, že ak by mala oficiálny príjem na bankový účet, rovno by oň prišla. Nemôže mať teda trvalý pracovný pomer, pracuje krátkodobo na dohodu tam, kde sú ochotní platiť jej raz týždenne v hotovosti. Nedostáva prídavky na deti, ani žiadnu sociálnu podporu. Rodinný príjem vylepšuje tým, že chodí večer upratať do nejakého bufetu, kde jej za to dajú jedlo, čo im ostalo. Deti sú tak paradoxne prejedené koláčmi, ktoré si my ani nedovolíme kúpiť.

Október 2019, Hlava XXII č. 2.

To, čoho sa Dada bojí najviac na celom tomto svete, je, že by prišla o deti. Navzájom na sebe lipnú a ona hovorí: To im nemôžem predsa urobiť! Niekomu sa môže zdať nezodpovedné, žiť s deťmi s blížiacou a zimou v záhradnej búdke, no pohľad matky, ktorá chce byť so svojimi deťmi, sa dá tiež pochopiť. 

Zatiaľ to vraj (musím ešte poriadne preveriť) vyzerá približne takto: Krízové centrá sú plné, ale keď sa dozvedia o prípade, ako je Dadin, a nemôžu pomôcť, majú povinnosť upovedomiť sociálku, ktorá deti matke odoberie. Dada sa preto obáva požiadať krízové centrum o pomoc, aby neuviedla do chodu tento mechanizmus, v prípade, že nebudú mať miesto. 

Tiež má skúsenosť z krátkeho pobytu v takomto centre, kde mali vraj prísne pravidlá, ktoré ona nevládala dodržiavať, sčasti z objektívnych dôvodov: o tretej komunita s psychológom môže byť užitočná, ale nestíha sa, ak človek pracuje do štvrtej. Nevieme, čo sa tam ešte všetko dialo, ale keby nebola prišla Naďa a neurovnala spor, boli rozhodnutí volať sociálku a políciu, aby deti odviedli. Napokon boli všetci radi, že im bolo z krízového centra dovolené odísť. Dada sa odvtedy takýchto zariadení obáva a preto ju ten môj "úspech" vôbec nenadchol.

November 2019, nevládzem

Dada mi napísala dva e-maily, vľúdne prejavila záujem o to, ako sa máme. Ja som si odložila odpoveď "na neskôr", na jednej strane mi je ľúto, že nie sme v spojení, na druhej strane cítim taký ťaživý blok, voči celej ich situácii, v ktorej sa cítim bezmocná pomôcť im, aj vlastne bezmocná, neschopná chápať ich. 

Naďa mi v telefóne rozpráva príbeh, ako prácne vybavila proti-alkoholické liečenie chlapcovi Norbertovi z Pentagonu, ako ho naveľa-naveľa presvedčila, aby naň išiel, ako niekoho nahovorila, aby tam toho chlapca odviezol a ako ona nechala svoju prácu a vybrala sa tam s ním ako doprovod. Na mieste sa chlapec veľmi preľakol, keď mu povedali, že počas liečenia nebude môcť voľne odchádzať a prichádzať. A keď sa potom večer Naďa vrátila domov, ráno už jej volali, že chlapec už je tiež nazad doma. Márnosť nad márnosť. Práca pre silné charaktery. 

Až neskôr som pochopila, že práve táto pozícia, byť styčným dôstojníkom medzi človekom, ktorý potrebuje pomoc, a tými, ktorí ju v nejakej forme majú k dispozícii, byť tým "interfejsom", tým "človekom medzi dvoma mlynskými kameňmi", nahovárať jednu aj druhú stranu a keď to nevyjde, dostať odmietnutie či vynadanie od oboch, a keď to vyjde, musieť obe strany pochváliť a vyjadriť im vďaku ... že práve toto asi bude tá najcennejšia práca. Lebo tých, čo potrebujú pomoc, ale aj tými, ktorí sú ochotní pomáhať, je neúrekom. No tí, ktorí sú ochotní toto uniesť a ktorí aj vedia, ako na to, sú vzácni.

Zisťujem, že najľahšie je v Bratislave získať oblečenie, potom peniaze. Ťažšie je získať od niekoho jeho čas. Zatiaľ úplne nemožné je obstarať bývanie. Úvahy o založení transparentného účtu, na ktorý by sa zbierali peniaze na  priebežné potreby Dady a jej rodiny, som zavrhla. Jednak neviem, či je to pre nich dobré (stále hľadám balans medzi "rybou" a "udicou" a chýbajú mi poznatky, skúsenosti), potom, nechce sa mi stále od niekoho drankať, hoci teraz viacerí (aj takí, čo sami nemajú dosť) aktívne ponúkajú, a napokon preto, že sa necítim kvalifikovaná na spravovanie peňazí nekoho iného.

December 2019 Volanie o pomoc

Dada sa ozýva a volá o pomoc. Ukazuje sa, že to "skvelé bývanie v Rači" je len ďalšia záhradná búdka, ktorú Dada zateplila polystyrénom a kde kúri sporákom na plynovú bombu. Bomba sa vyprázdni za tri dni a stojí 16€. A aj tak im je zima. Rozbieha sa kolotoč pod heslom "Dajte nám dvacku na bombu", prispieva kolegyńa - terapeutka Cesty-The Journey Martinka, moji klienti, známi z doTERRA. Terapeutka Katka Runa nemôže od svojich detí, ale posiela peniaze po Gabike. Zuzka Mejkpísová, aj keď práve ochorela, nabaľuje všeličo potrebné do auta a frčí tam. Nadi dávajú jej známi, medzi nimi spisovateľ Daniel Hevier. Pomedzi to hľadáme iné riešenie, no Dada, ktorá je teraz mimo systém a obáva sa ho, je vydesená z každého návrhu. 

Ja som vydesená možno ešte viac.

V dobrom závidím kolegyni Janke L., ktorá, napriek tehotenským nevoľnostiam, raketovo urobila zbierku a do-zariadila byt rodine s postihnutým dieťatkom v Senci. Vedela, ako na to, a má výsledky.

Určitú nádej predstavuje istá sociálna pracovníčka, pani, ktorá kedysi prisľúbila pomoc so získaním miesta v sociálnej ubytovni. Dade sa prechod zo súkromia domčeka do miesta ohrozeného švábmi a neprispôsobivými ľuďmi nezdá, ale argumentom je teplo. 

24. decembra dovarím slávnostnú večeru, s manželom ju rodine prinesieme, doma odpadnem v horúčke a zobudím a až na druhý deň ráno. Na dva týždne je všetko na Nadi, nečakane dlho mi neslúži telo, ani myseľ, ani srdce.

Január 2020

Vraciam sa do hry. Sociálna pracovníčka sa neozýva, nečudo, ponuku pomoci kedysi odmietli. Dada hľadá prácu, prijímajú ju do siete s občerstvením, len si musí priniesť doklady a potvrdenie od lekára. Zvažuje aj ponuku do Lozorna, kde by bolo aj bývanie, ale vyzerá to na ťažkú prácu v továrni.

Sedíme v tom McDonald´s na káve, máme bojovú poradu. Pozerám na ňu, je ako ja, ako my všetci: v niečom extrémne šikovná, múdra, v niečom padá ako podťatá. Stále si ju viem predstaviť, ako niekde robí v starostlivosti o zákazníkov - vie počúvať, je chápavá a reaguje rýchlo. Hm, nenatrafila na možnosti, alebo možno ani tak vysoko nesníva. Premýšľam nad tými, ktorí sú bez domova, ale nebolo im nadelené takéto vysoké IQ, ako má ona. Tí to majú ešte ťažšie.

Kým Dada odíde na jednu svojich brigád, upratovať kancelárie, predstavujem plán, ako čo najskôr vypadnúť z budky. 1. Nájsť krízák. 2. Vydržať poradovník na sociálnu ubytovňu. 3. Vydržať poradovník na sociálny byt. Medzitým 1A Bankrot, 1B Trvalá práca, ale taká, ktorú bude pri deťoch zvládať. 

Mám v hlave ešte aj 1C, a to je potreba čohosi, ako plánu, ako bude zaobchádzať s peniazmi, keď ich začne zarábať, a keď jej (dúfam, aj pozadu) vyplatia rodinné prídavky. No neviem, ako o tom s ňou hovoriť, po prvé, nechcem ju uviesť do rozpakov názorom, že asi nevie hospodáriť s peniazmi a že nie som si istá, či ich použije rozumne. Ale od tohto sa odvíja aj to, či sa odvážim od iných pýtať pre ňu teraz i v budúcnosti peňažnú pomoc. Po druhé, ako som už spomínala, ja nie som tá, ktorá by jej v tejto veci vedela účinne pomôcť. 

Volám do toho krízáku, kde boli v septembri ochotní. Teraz sú ochotní podstatne menej, čo chápem. Mám zavolať o týždeň, teraz maľujú.

Volám do ďalšieho, ktorý bol v minulosti plný. Musela som Dade sľúbiť, že sa popýtam, či majú miesto, ale nepoviem jej meno. Oni my vysvetľujú, že o pomoc musí požiadať ona osobne. Dávam jej do ruky telefón a oni za pár okamihov z nej vytiahnu, ako sa volá a kam chodia deti do školy a škôlky. Potom povedia, že majú teraz len malé izby, nevhodné pre matku s dvoma deťmi, a máme sa ozvať na konci januára.

Dada mi podáva telefón biela ako stena: Teraz mi tie deti vezmú, ja to viem! Prídu po ne do školy a do škôlky. Nechce sa mi veriť, že som jej to celé práve pokazila. 

Volám, aby som Dadu objednala k lekárovi na prehliadku kvôli práci, prehliadka má byť formalitou, keďže Dada má preukaz pracovníka v potravinárstve. Sestrička má taký vľúdny hlas, že by som tam najradšej išla s ňou.

17. Január 2020

Na Fb na mňa vyskakujú články o aktoch pomoci. Český hotelier Alexandr Bílek ubytoval a obdaroval matky v núdzi, John Bon Jovi otvoril tretiu reštauráciu s jedlami zadarmo. 

Ozýva sa Dada: mala som pravdu, sestrička i lekár boli veľmi láskaví a mali trpezlivosť aj s jej deťmi. No nechceli ju pustiť ani domov, pretože jej zistili ťažkú anémiu. Má prísť znova zajtra.

Na ďalší deň už som v Beladiciach na seminári doTERRA s TerraMia, tam sa dozvedám, že Dada musí do nemocnice. Ale nechce, lebo nemá kam dať deti. Začíname s Naďou telefonovať kade-tade, radím sa s našimi "šéfmi" Miškou a Romanom.

20. január 2020

Je jasné, že ak by mali ísť deti niekam do starostlivosti štátu, Dada do žiadnej nemocnice nepôjde. Cez víkend sme teda s Naďou žeravili linky. Ako to už býva, niektorí, ktorých sme požiadali o pomoc, si netrúfli či práve nemohli, a iní, s ktorými sme ani nepočítali, sa sami ponúkli.  Napokon sme sa rozhodli, že dievčatko pôjde k nám a chlapčekovi našla miesto Naďa u jednej vľúdnej panej. Dada nám udelila dôveru a tak sme my i tá pani Markéta deti v piatok vyzdvihli. Medzi tým sa ohlásili ešte dve dobré duše, Natália, ktorú som spoznala ako prekladateľku v The Journey, by si toho živého neposedného chlapčeka vzala k svojim trom, a Janka O., moja kolegyňa, hoci je teraz na seba opatrná, pretože čaká dlho vytúžené druhé dieťatko, volala, že už sa na Nika tešia.  

Naši mladí sú na cestách, ale ponúkli dotáciu a tá teraz príde vhod. 

21. 1. 2020 Sara

Sara je pokojné a vľúdne dievčatko. Urobila si úlohy, osprchovala sa a zložila sa na nafukovacej posteli, ktorú jej Ali dal v našej spálni, lebo v obývačke by sa sama bála. Pýtala som sa, či dostáva večer rozprávku, alebo pusu, alebo tak. "Krížik na čelo," povedala.

Ráno, keď sa jej nedarilo natrieť stuhnuté maslo na chlieb, poznamenala, že oni mávajú Veto. "Mám ti kúpiť Veto?" pýtam sa. Vraj ani netreba. Tak jej hovorím, že ak jej bude za niečím smutno, ak by ju potešilo niečo, nech mi to povie, ak na to budem mať, tak jej to kúpim.

"Mne ani nechýba Veto. Chýba mi mama, Niko a Rocky."

21. 1. 2020 Dada

Pán doktor napísal odporúčanie na hematológiu na Antolskej, tak sme sa tam zrána ustanovili na Centrálnom príjme. "Ešte, že nie do Ružinova, tej nemocnice sa nejako bojím, tam by ste ma nedostali," povedala mi Dada pri káve z automatu. Chcela si s ňou vytiahnuť poslednú cigu, takže sme stáli vonku, skoro sme zmrzli. 

Na CP skonštatovali, že Dada nebude na úvod prípad pre hematológiu, ale pre internu, a tú že majú aj v Ružinove a máme sa pobrať tam. Vylovila som z kabelky malinkú fľaštičku levanduľového oleja, kázala Dade z neho poriadne nadychovať, aby sa upokojila a nabrala odvahu a strčila som ju nekompromisne do auta. Keď sme už toľkú cestu prešli, tak ju do toho Ružinova dostanem.

V Ružinove majú výborne vymyslený CP, predsunutý zdravotní triedi prípady a privoláva odborníkov. "Vládzete sedieť?" bola jeho otázka, keď videl Dadine výsledky, privolal lekára a o pár minút bola Dada už vovnútri. Len sa vystrčila po tašku s vecami, ktorú sme deň predtým spoločnými silami nabalili a už jej nebolo. Večer som jej volala. Už jej tiekla transfúzia a hlásila, že na všetky vyšetrenia ju vozili na kolieskovom kresle ako kráľovnú, vraj aby po ceste neodpadla.

"O všetko je postarané, pani Dada, deti sú v bezpečí, vy máte teraz len a len oddychovať, zbierať sily. Nič, nič nemusíte. Oddychujte."

"Lenže ja neviem, ako sa to robí." 

22. 1. 2020 Sara

Ali zistil, že Sara sa vie dobre sústrediť pri učení a vyhlásil projekt "Dobiehanie učiva". Už dva dni sa učili po tri hodiny slovenčinu a matematiku. Ja som dostala na starosť angličtinu a vlastivedu, beriem to viac zľahka, popri varení večere. 

Sara má obdivuhodnú vlastnosť vedieť a povedať, čo chce a čo nie, ale úplne ľahko akceptovať, ak sa to nedá. (Dala by si kakao, včera jej chutilo. Už nemáme? Nevadí. Nie, môj bio-ovocný čaj si neprosí, zvykla si doma na iný. Smie si napustiť vodu? Ó, čierny čaj? Ďakuje za ponuku, ten si dá veľmi rada. Máme cukor?) Jej schopnosť vyjadrovať sa nekonfliktne, bez nátlaku, ale ani nie defenzívne, skrátka celkom jasne, si musím osvojiť.

Priniesla si detskú knihu "Tatko za mrežami" a pred spaním nám z nej čítala. 

Teda zatiaľ nám to vzájomné privykanie vcelku ide. Jedine láskyplné rituály sa ťažko nahrádzajú. Ráno jej tiekla slzička, keď som jej zapletala husté hnedé vlásky do copu: "Maminka mi ho viac uťahuje.". Večer nechcela od Aliho už krížik. Vraj maminka jej ho dáva palcom, menší a bez srandičiek. Napokon sme sa dohodli, že dá Alimu ešte jednu šancu a on ju využil s náležitou vážnosťou.

22. 1. 2020 Dada

Popoludní sme išli na návštevu do nemocnice. Dade za ten jeden deň urobili spústu vyšetrení a naliali do nej šesť litrov krvi. Je už o niečo menej biela, ako bývala. Ja som si myslela celý čas, čo sa poznáme, že to ona nosí taký mejkap. Prišla aj jej usmiata kamarátka Gabika, ktorá potom odviedla Saru k nám domov, lebo ja som musela ešte na dve hodiny do práce. Na ďalší deň je naplánované CT žalúdka. Ešte spomínala, že lekár pri gastroskopii hneď hlásil: Nemáte rakovinu žalúdka! 

To je dobrá správa. Nech je ich viac. 

Večer mi Dada písala, že sa obáva, ako sa deti po pobyte s nami vrátia k životu s ňou. "No to je jedno, hlavné je, že sú v poriadku. Moje deti si zaslúžia aspoň na chvíľu život v normálnom prostredí, o ktorom sa nám zatiaľ môže len snívať."

Uistila som ju, že u nás nemá Sara prehnaný komfort. Spí na nafučke na zemi, malý byt plný kníh ... ale chápala som, čo má na myslí. "Berme to ako povzbudenie, že musíme nájsť riešenie, ako vaša rodina bude bývať v teple a bezpečí," napísala som jej. 

Volala mi kolegyňa Martinka a pripomínala: Krv je životná sila. Nech odpočíva a urobte si terapiu. Čudujem sa sama sebe, prečo som jej doteraz nikdy neponúkla, že ju budem sprevádzať terapeutickým procesom Cesty. No hádam ešte bude čas. Zato mi napísala o levanduli: 

A ešte som zabudla,to stým olejčekom.Funguje to.Tak som si naňho spomenula,tak som si tu kvapla a ovoniavala som si dlane:)ani som si neuvedomila kedy,len som si všimla že už necítim takú úzkosť ,hlavne ten nešťastný pocit zbytočnosti:(len som zistila že som uvoľnená a moje myšlienky su plné nádeje ... takže stou malou flastickou (takou malou,že som ju dve hodiny nevedela nájsť v kabelke) ste mi darovala toto všetko.

23. 1. 2020 My

Snažíme sa starať o dievčatko, povzbudzovať Dadu a zatiaľ nevieme, ako pomôcť tak, aby to bolo aj posilnenie, podpora do života. Teda za predpokladu, že sa Dada uzdraví.

Píše mi cez Fb Editka, šéfka v Tupperware, že môže rozposlať v organizácii výzvu na pomoc. Cítim veľkú silu v ľuďoch, s ktorými sa o tento príbeh, hoci stručne, delím. Každý, s kým o tom hovorím, reaguje podobne: "Ako môžem pomôcť?" Keby som presne vedela, čo treba urobiť, keby som presne vedela, čo chcem (povedzme 5 000 na zariadenie bytu, alebo "čižmy č. 39" - tie, mimochodom, Dada potrebuje), tak to vďaka týmto dobrým ľuďom získam.

Chýba nám stratégia. Ako sa hovorí, nevieme, kam z konopí.

A teraz tá chorá Dada.

No a ešte som sa neadaptovala na novú situáciu. Tento týždeň málo pracujem. Než sa spamätám, malá je doma a treba sa s ňou učiť, dať je jesť. Obdivujem všetkých rodičov, ktorí neúnavne toto všetko deň za dňom zvládajú.

Hľadám články o pomoci pre bezdomovcov v tlači. Nie je ich veľa, tento uvádza, že Bratislava je na tom najhoršie. Môj obdiv voči prevádzkovateľom Nota Bene bol vždy veľký, teraz, keď porovnávam ich pomer možnosti/výkon so samosprávou a štátom, obdiv ešte rastie. 

Veľa ľudí, ktorí sú na tom zle s príjmami a nedostali by úver, si prenajíma byty za komerčnú cenu. Paradoxne ich tak strecha nad hlavou stojí viac, ako tých bohatých. 

Nedávno som čítala článok o dvojici, ktorá si pred časom kúpila byt a používala ho na komerčné účely, ale jedného dňa usúdili, že zarobili dosť a ponúkli ho na prenájom za nízku cenu rodine bez domova.  

23. 1. 2020 PRIAZNIVCI DADY 

Včera mi Miška poslala hlasovú správu, nech (stručne) spíšem Dadin príbeh a spolu s ostatnými konzultantmi vymyslíme, čo robiť. Povzbudená touto dobrosrdečnou ponukou, pustila som sa do spisovania Dadinko príbehu. Zabralo mi to deň, ale hovorím si, možno to pomôže. Jednak možno pre ďalších, ktorí sa vydajú podobnou cestou, teda ak pre Dadu napokon nejaké riešenie nájdeme. Jednak pre vás, ktorých sa chystám do tejto skupiny pozvať, ktorí ste prejavili záujem, alebo už aj poskytli pomoc. 

V tejto chvíli nevieme, o čo vás prosiť. Dada a jej dve malé deti potrebujú najskôr zo všetkého bývanie - bezpečné, teplé a slušné miesto na život. Skúste nám poradiť. 

August 2019

"Irenka, ty rada zaváraš, nemáš nejaké kompóty navyše?" napísala mi raz Naďa Mitanová, vzdialená príbuzná môjho manžela. Mám, doveziem, kam? A tak som sa stretla s Dadou.

Dnes som sa rozhodla, že spíšem ich osud, lebo toto sa môže každému stať, že ho úrazy, choroba, nešťastné náhody, chybné kroky a nedostatočne fungujúca záchranná sociálna sieť dovedú na dno, z ktorého sa ťažko môže sám vymotať. Tým písaním si chcem aj usporiadať myšlienky a možno pomôcť  niekomu, kto ide podobnou cestou, aby ľahšie dosiahol nejaké riešenia.  

Stretli sme sa na ulici, podala som jej dve tašky s jedlom a povypytovala sa, čo by ešte potrebovali. Bolo tesne pred začiatkom školského roka a jej 10-ročná dcéra nemala školské potreby, 4-ročný synček dostatok oblečenia. Pre seba nechcela nič, ona nechce nikoho obťažovať.

Na Facebooku funguje vynikajúca skupina pod vedením Tiny Kucharekovej, Kruh Sesterstva. Tam som krátko opísala ich situáciu a behom dvoch týždňov sme mali všetko - pravítka, školskú tašku aj ruksak, farbičky, sukienky i vetrovku. Poštou vo veľkom balíku prišli od mne neznámej dobrej duše prehliadnuteľné potrebnosti - spodné prádlo, ponožky, rukavice. Moja neter poctivo preriedila svoj šatník a podelila sa o svoje oblečenie. 

Dada mala vtedy rozbitú hlavu, čerstvo zašitú, spadla z nejakej nakladacej rampy, ako pomáhala naložiť gauč, čo jej niekto daroval. Vyzdvihla som ju teda pred nemocnicou, kde jej hlavu zašívali. Zmienila sa, že jej pri tom diagnostikovali chudokrvnosť a chceli ju vziať do nemocnice, ale ona povedala, že sa cíti dobre a že musí za deťmi. 

Vtedy mi vôbec nedošlo, že toto môže byť jedna z príčin Dadiných problémov. Chudokrvný človek je predsa často unavený! Dada vozí každý deň cez celé mesto Nikolaska do škôlky v Dúbravke a popoludní nazad. Okrem toho zvláda udržať deti najedené a čisté, hoci v záhradnej chatke to musí byť mimoriadny výkon. Ako jej môže zostať energia na prácu na plný úväzok a na vybavovanie - riešenie problémov?

Na druhej strane, už od prvého kontaktu mi Dada pripadala príliš inteligentná a kultivovaná na to, ako žije. Vedela som si ju predstaviť ako recepčnú v nejakej firme, alebo ako pracovníčku starostlivosti o zákazníka. Vlastní mobil, vie cezeň posielať e-maily a aj jej písomný prejav je na úrovni. Síce nemá na mobile kredit, ale napojí sa na wifi, kde je zdarma, a píše. To ma občas vedie k úvahám, že keď si takto slušne intelektom a zručnosťami vybavený človek nevie pomôcť, potom ako sú na tom tí, ktorí tých schopností dostali do vienka menej?

Niektoré veci sme odviezli do Pentagonu, nechvalne známeho 5-stranného súboru panelákov na sídlisku Dolné Hony. Tam Dada kedysi bývala a tam si u známych mohla nechať veci. No pomôcť som jej mohla len po koniec cestičky, ďalej nie, lebo keby ju miestni so mnou videli, niekto by ju zbil, že doviedla policajtku v civile.

Sadli sme si teda na konci tej cestičky na zábradlie a zhovárali sme sa. Hovorila mi o tom, ako celkom dobre žila s manželom, no ten sa potom dal na drogy a raz a mu čosi v hlave porobilo a niekoľko krát ju bodol nožom. Keď ju policajt našiel ležať na snehu v kaluži krvi, len ňou triasok a pýtal sa "Kto ti to urobil?!", kým zavolal sanitku, lebo podľa množstva krvi usudzoval, že neprežije. No Dada prežila, manžela zabásli a ona sa zotavila. Prišla však o strechu nad hlavou a teraz býva s deťmi v záhradnej chatke na Žabom majeri.

Neverila som vlastným ušiam, koľko lásky, nádeje a dôvery má táto žena v sebe, ako keby ten ťažký osud ani nebol jej. Jednoducho, úprimne mi rozprávala o Bohu, ktorý sa o ňu stará a dáva jej život a určite s ňou má svoj zámer, keď ju tu napriek všetkému drží. Vďaka nej som lepšie spoznala Naďu - na pohľad krehké, jemné, skoro by som povedala naivne a detinsky vyzerajúce žieňa. Dada mi rozpovedala, ako pred 20-timi rokmi Naďa neúnavne dochádzala na lúku pred Pentagonom, rozložila deku a hrala sa s deťmi. Okolo nej - najprv nedôverčivo, potom stále viac priateľsky - behali rómske deti z Pentagonu, deti drogových dílerov, deti, ktorých mamy si zarábali na pálenku popri diaľnici. Hrala sa s nimi a zhovárala. Tínedžeri sa ju pokúšali vystrnadiť, sácali do nej a kričali na ňu neslušné slová. No ona prišla aj na druhý deň. A tak si na ňu zvykli a neskôr, ak sa niekto na ňu opovážil škaredo pozrieť, ostatní ho zahriakli. Až po dlhšom čase získala v blízkom kulturáku priestory, trochu finančnej podpory a založila komunitné centrum. 

"Pre mňa je ako druhá mama a aj o mnohých iných sa stále stará, nič ju neodradí, ani neskladme. Veď sú jej aj vďační, pre viacerých je jediná, ktorej píšu z basy," vystrúhala jej Dada kompliment, ktorý len tak hocikto nepochopí. 

Pri ďalšom stretnutí som mala zas jedlo a oblečenie, najmä od Markéty, ktorá napriek tomu, že som nechcela brať zodpovednosť za peniaze, prepašovala päťdesiatku vo vrecku detského ruksaku, ktorý im tiež darovala. Dada priviedla aj deti. Nikolasko mi ukázal, ako cvičí a že chce byť "karateristom". Sofinka chcela vidieť, ako vyzerá cukina z Markétinej záhrady. Krásne, zhovorčivé, detsky priateľské deťúrence, ktoré ma samozrejme chytili za srdce.  

Medzitým Dade padla možnosť presťahovať sa do murovaného záhradného domčeka a zostali v drevenej búdke. Nenápadne mi začalo dochádzať, že Dadin optimizmus ohľadom bývania, práce a rýchleho riešenia problémov sa nezakladá na realite, ale aspoň jej pomáha žiť.

September 2019

Školské vybavenie a oblečenie sme zvládli. Pokiaľ som mala prehľad, zdalo sa mi, že sú na jeseň a zimu vybavení. No zimy som sa obávala, lebo stále bolo v nedohľadne to hlavné - bývanie. A stály príjem. Pomaly som sa dozvedala o prepletenci úradných záležitostí, ktoré by bolo treba rozmotať, na čele s osobným bankrotom, lebo mala exekúciu.

Nemala dlhy v banke, ani v nebankových firmách. Do závratných výšok narástol jej dlh voči Dopravnému podniku - chytil ju zopár krát revízor. V hlavnom meste, ktoré má hrubý domáci produkt roven priemeru Európskej Únie a kde verejná doprava mohla, a asi aj mala, vzhľadom na množstvo áut a absenciu metra, byť zdarma.

Dada váhala, či ním prejsť, alebo sa pokúsiť všetko splatiť, pretože ak niekto urobí osobný bankrot, niekto z rodiny si nemôže viac vziať pôžičku. Mne sa to videlo ako rozumná poistka aj pre jej dobro, no Dada, večný optimista, si vedela predstaviť, ako by si teraz požičala a v lepších časoch, ktoré onedlho prídu, vrátila. Napokon sme ju s Naďou prehovorili a ona na súd odovzdala všetky potrebné papiere. Krása, veci sa pohli.

Nepohli. V januári 2020 ešte nemala vytýčené pojednávanie.

Peniaze a bývanie sú teda najväčší problém a je ťažké sa z neho vymaniť.

Exekúcia mala následky, ktoré sa podobajú na Hlavu XXII: Nedostáva rodinné prídavky, nedostáva žiadnu podporu v nezamestnanosti, ani prípadné príspevky od miestneho úradu. Nemôže sa zamestnať na trvalý pracovný pomer, lebo by jej exekúcia vzala väčšinu príjmu. Môže len na čierno brigádovať tam, kde jej týždenne dajú výplatu na ruku. Exekúcia z Dopravného podniku ju uvrhla do ešte väčšej chudoby.

Dada donedávna brigádovala v nejakej reštaurácii, kde jej každý deň dali dostatok jedla pre deti. No keď boli deti dhšie choré, miesto obsadili inou brigádničkou. V ďalšej brigáde táto možnosť nebola a hotové jedlá, ktoré šetrili peniaze a čas, veľmi chýbali. Dada si aspoň dohodla v Poluse v jednom bufete, kde pani predavačka už mala po skončení smeny všetkého dosť a dobre jej padlo, že nemusí upratovať prevádzku, že jej za upratovanie dajú jedlo, ktoré im zostalo. No to nebolo každý deň. 

Koncom septembra, tesne predtým, ako som odcestovala na týždeň do Bulharska, som jej odviezla ďalšie veci od dobrodincov, čerstvé potraviny, ktoré vyzbierali naši susedia na Jašíkovej a trocha z mojich peňazí, ku ktorým Ben ešte niečo prihodil. Ben je rodinný priateľ, ktorý sa podujal zájsť v hlbokej noci so mnou na Žabí majer a ponosiť pomedzi záhradky desať tašiek až k záhradnému domčeku. 

Ben v ten deň navštívil svoju známu na UPSVAR, aby zistil, čo sa dá pre Dadu urobiť, ale vlastne nič nezistil. Známa mu povedala, že miestny úrad má svojich sociálnych terénnych pracovníkov, ktorí takýmto ľuďom asistujú. Z toho som mala veľkú radosť, lebo presne to som videla, že Dada potrebuje: niekoho, kto sa vyzná, čo treba urobiť, a tiež má vzdelanie a schopnosti sprevádzať, koučovať Dadu v rozmotávaní ťažkostí jej života. No Dada nás hneď aj schladila: túto cestu už absolvovala, neúspešne. Keď ju vyhodili z podnájmu (pred záhradnou búdkou bývala v komerčnom podnájme, z ktorého ju vyhodili vraj preto, lebo tam načierno vzala kamarátku s dieťaťom. Povedala, že to aj tak neľutuje, dieťa malo horúčky a nemali kam ísť.), išla na sociálny odbor, či nemajú pre ňu nejaké bývanie, oni jej dali telefónne číslo sociálneho asistenta. Keď mu zavolala, vybavil ju rýchlo: má na starosti strašne veľa ľudí a matkám s deťmi sa nevenuje. A tak išli do búdky.

Do Bulharska som išla s pevným odhodlaním disciplinovane hodinu denne telefonovať, kým pre nich nenájdem bývanie a pre Dadu prácu. Bola som vybavená zoznamom krízových centier pre matky s deťmi, ktorý som našla na stránke Kmotričky, nadácie, ktorú spravuje pani Anna Ghanamová a tak zachraňuje v hniezdach nádeje novorodencov, ako aj sprostredkúva pomoc matkám v núdzi. Mala som tiež kontakt na dve sociálne ubytovne, ktoré spravuje mesto. Najprv som sa preberala samými sklamaniami. Sociálne ubytovne sú obsadené s dlhou čakacou dobou a krízové centrá, jedno po druhom, tiež plné. Konečne som narazila na Bránu do života, ktorá sa špecializuje na týrané ženy. Dada bola dobodaná a pracovníčky Brány sa pustili do práce, aby vo svojich ubytovacích kapacitách našli pre Dadu prístrešie. Dohodli sme sa, že ako sa vrátim do Bratislavy, privediem Dadu, aby sa predstavila a dohodli by sme podrobnosti.  

Priateľka nášho kamaráta z Aha víkendových akcií mi poradila super brigádu: vo vydavateľstve Ikar baliť balíky s knižkami. Je tam útulno, dobrí šéfovia, slušne platia a človek môže prísť, kedy sa mu to hodí. Čo viac si želať?!

Bola som plná optimizmu. Navyše prišla dobrá správa, môj brat stihol zájsť za Dadou a odviezť jej nejaké jedlo a peniaze. 

Po návrate som zavolala Dade a ukázalo sa, že snaha bola márna. Do krízového centra ona nepôjde a ani do ubytovne, lebo tie sú plné švábov a nebezpečných ľudí. Ale bude to super, už má výborné bývanie v Rači, kde je aj plynový sporák, a brigádu na konci Rače a osobný bankrot bude čochvíľa.

Tak fajn, vybavené.

December 2019

Prišiel e-mail od Dady: Pani Irenka, som zúfalá, nemáme z čoho žiť, nemáme na plyn, je nám zima. Bývame v záhradnej chatke.

To je to dobré bývanie?!

Záhradná chatka, ktorú Dada narýchlo zateplila polystyrénom, kúri sa šporákom, do ktorého treba každé tri dni kúpiť bombu za 16 €. Občas, keď sa Dade pošťastí väčšia brigáda, vezme 25€ a idú na jednu noc s deťmi do hotela, kde sa zohrejú a osprchujú. 

Písala som na Kruh sesterstva: Dievčatá, ktorá z vás má vyštudovanú sociálnu prácu a dávala pozor, ako sa toto robí? Ako NAOZAJ pomôcť takémuto človeku, ako okolo neho vybavovať na úradoch, ako a kedy ratovať základné potreby, ako aj pomáhať postaviť sa na vlastné nohy, dať pomyselnú udicu, nielen rybu? A napokon, ako sa pri tom má ten pomáhajúci udržať pri sile a duševnom zdraví, ako chápať odlišného človeka a jeho systém života a hodnôt, ako nepodľahnúť dezilúzii, ale vytrvať?

Ozvala sa mi jedna jediná: Toto sme sa v škole neučili.

Naďa ju bránila: žije počestne, nekradne, miluje deti a stará sa o ne a nevzdáva sa.

Zažila všeličo. Bola vo väzení. No stále platí, že na to, aké podmienky jej osud nadelil, bojuje viac ako statočne. Vstáva, kedykoľvek padne, znova a znova. 

článok dopíšem: o tom, ako som hľadala ubytovanie a vystrašila ju, že jej vezmú deti, prečo odmietla krízák aj brigádu, a čo teraz, keď ide do nemocnice.