Z mojej praxe: O "banalitách", ktoré strašili budúcich rodičov

alebo o tom, nakoľko (ne)skutočný je príbeh. Prvý príbeh: Ema. "Posledných pár týždňov prežívam panický strach z pôrodu, a už sa to blíži," povedala mi jedného predvianočného popoludnia budúca mamička Ema, ešte kým sa u mňa usadila. Cítila veľké obavy z toho, že by jej aj bábätku mohol dnešný "štandardný" medicínsky spôsob urýchľovania pôrodu ublížiť. Ale tušila, že je v tom aj niečo viac, veď si pamätá obavy pred svojím prvým pôrodom - tie nemali tento punc neznesiteľnej úzkosti a všetko vtedy napokon išlo dobre.

Uvelebila sa lepšie na tom mojom gauči, prikryla sa bielou dekou a uvoľnila sa. Kým za oknom lietali vločky ako keby zdola nahor, my sme si urobili spoločnú relaxáciu. Ema privrela oči a ... mlčala. Minútu, dve, tri - dohromady trištvrte hodiny. Uvoľnený výraz v tvári naznačoval, že sa cíti dobre, že je takto spokojná a že sa teda deje to, čo potrebuje. Ja som vyčkávala, kopírovala jej rytmus dychu a polohu tela, nalaďovala sa a sem-tam niečo poznamenala, jednak aby som dala najavo, že som tu a bdiem pri nej, jednak aby som, pre prípad, že by to potrebovala, navracala jej pozornosť k nej samej a, keď príde čas, získala nejakú odpoveď.

Dýchaš celkom pomaly, uvoľnene ... zdá sa, že je príjemné takto si v pokoji posedieť ... chytila si si bruško ... zamračila si sa ... tečú ti slzy.

A potom stačila pol hodina, aby Ema našla a liečila ťaživú spomienku (ako aj presvedčenie, ktoré plodilo jej úzkosť): V spomienke sa videla päťročná, ako kľačí v predsieni, hladí a utešuje svoju mamu, ktorá bezmocne prehnutá cez kôš na prádlo kvíli a narieka. Práve sa pobalil a odsťahoval Emin otec.

Plakala som spolu s Emou. Ľahko som si vedela predstaviť tú predsieň a blonďavé kučeravé dievčatko - a pozorne som počúvala, čo cítila.

Ema si jasne spomenula, čoho si nebola vtedy vedomá: chápala situáciu tak, ako by ona mala povinnosť citovo chrániť a podporovať svoju matku aj o dva roky staršieho brata. Na dne všetkých tých mätúcich a bolestivých spomienok našla presvedčenie, ktorým ako malá vyhodnotila túto situáciu: Druhé dieťa nesie na pleciach ťarchu celej rodiny.

A teraz sa jej druhé dieťa malo narodiť.

Na konci svojho liečivého procesu uvoľnenia emócií, odpustenia a prijatia si dovolila nechať prúdiť dôveru vo vlastné zdravé telo, pomoc manžela a brata, spoľahnúť sa na múdrosť, ktorá ju včas povedie.

A tak aj bolo. Presne sedem dní po našom stretnutí, ešte bol týždeň do termínu pôrodu, sa v záhrade po niečo zohla, odtiekla jej plodová voda a oni s mužom ani nestihli odviezť syna k príbuzným, ako bolo dohodnuté - len privolali susedov, pretože hodinu po tom, ako dorazili do nemocnice v blízkom meste, bol na svete ich druhý syn Samuel. (Samozrejme, o medikácii nemohlo byť ani reči - takto to vyšlo!)

Druhý príbeh: Ondrej

"Tak veľmi sa na bábätko tešíme, ale ja mám aj veľký strach, že na pôrodnej sále odpadnem, alebo sa budem správať nevhodne. Nedokážem chodiť s manželkou na prípravné cvičenia a robí sa mi zle už pri rozhovore o tehotenstve a pôrode. Veľmi sa za to hanbím."

Povedala som čosi ako:

Myslím, že je fajn, že ste si vedomý oboch pocitov - a je to veľmi časté, že z veľkých udalostí máme protichodné pocity. Čo ak by to tak mohlo byť? Čo ak by ste mohli zostať láskyplným budúcim otcom, aj sa obávať toho, čo nazývate zlyhanie na sále? Môžeme tu chvíľu pobudnúť s oboma týmito vašimi časťami? Aké by to bolo, keby ony obe mali právo na existenciu?

Ondrej súhlasil a postupne sa mu uľavilo. Stačilo trošku zmeniť pohľad a dovoliť si, dať si právo byť statočným aj vystrašeným zároveň.

Keď sme pozvali vystrašenú časť, aby ho zaliala svojimi pocitmi, a on sám sebe sľúbil, že ich bude naplno prežívať, onedlho sme mali, na prvý pohľad banálnu, "spomienku".

Keď sa mal Ondrej narodiť, jeho - už nie celkom mladí - rodičia mali pochopiteľnú obavu, či všetko pôjde dobre, a tak im známi vybavili pôrodníka, "kapacitu". Ondrejovi rodičia boli skromní ľudia, nevedeli, "ako to chodí" a tak pred pôrodom navštívili oného doktora - kapacitu a darovali mu drahú knihu fotografií o Slovensku. Doktor sa zatváril chladne a odvtedy s nimi jednal veľmi odmerane, takže k obavám o priebeh pôrodu pribudol tomuto páru aj zlý pocit, že nevedia vyhovieť či získať si na svoju stranu tohto lekára - autoritu.

Napokon tento lekár ani pri pôrode nebol, ale boli tam iní láskaví lekári a sestričky a všetko dopadlo dobre. Dokonca o rok Ondrejovi pribudli súrodenci - dvojičky a život sa vyvíjal vcelku harmonicky.

My dnes nevieme, a ani to nie je dôležité, či Ondrej ako plod a novorodenec vnímal nepríjemné spoločenské pocity jeho rodičov, alebo ich získal, keď niekedy neskôr počúval, ako si o tom dospelí hovoria. (Hoci odborníci na prenatálnu psychológiu, napr. aj Stanislav Grof, hovoria, že vnímame a pamätáme si všetko od okamihu počatia.). Vieme len toľko, že pri našom sedení si Ondrej našiel presvedčenie: "Pri narodení tvojho dieťaťa hrozí, že sa znemožníš, že nebudeš vedieť, ako sa máš správať. "

Potom už pre Ondreja bolo "ľahké" nechať svoju vnútornú múdrosť, nech lieči toto presvedčenie a otvára sa uvedomeniu, že táto udalosť môže prebiehať aj inak. V srdci odpustil popletenému doktorovi, poďakoval ostatným doktorom a sestrám, aj svojim rodičom. Stačilo vnímať a prijímať svoje pocity tak, ako prichádzajú a prišlo spojenie s radosťou a vďačnosťou, že je na tomto svete a že teraz on sám môže privítať svojho potomka.

Keďže v ňom ešte kúsok obavy zostal, prešiel si cvičenie "Čo najhoršie sa môže stať" - a s nutnou dávkou pobavenia si v duchu prehral možnosti a pocity - že tam odpadne, bude kričať, ujde, vôbec tam nevstúpi ... čokoľvek mu zišlo na um. Keď zistil, že sa to všetko dá prežiť a bábätko sa aj tak narodí a vlastne nič mu nehrozí, dýchal slobodnejšie.

Keď sme sa lúčili, sľúbil, že kedykoľvek sa zasa vystrašená časť objaví, dovolí jej tu byť, nebude ju potláčať. Dovolí tu byť obom svojim častiam: tej, ktorú dobre pozná - schopnému a spoľahlivému mužovi, aj tej, ktorá ho ohrozuje - vystrašenému, "nemožnému", nemotornému ja. Lebo samotné uvedomenie, spojenie so sebou, je hojivé.

Ondreja som odvtedy nevidela. Tak to často býva, že nie všetci klienti sa ešte ozvú. Celkom rada by som sa ho opýtala, aké to tam napokon bolo. Je možné, že sa v jednom terapeutickom procese uvoľnilo komplet celé napätie - teda jeho korene - a on bol pri pôrode užitočnou oporou, tak ako si to želal. Prinajmenšom však budil pri odchode dojem, že obnovením spojenia so sebou samým dostal možnosť svoju manželku podporovať počas nasledujúcich týždňov a aspoň po dvere pôrodnej sály.

A ešte príbeh mojej kolegyne Edny

Edna sa nedávno rozprávala so svojím bratom o ich detstve a ukázalo sa, že on akoby žil v inej rodine - menej ťaživej a ohrozujúcej. Môžeme si predstaviť, že byť dieťaťom alkoholika určite nebolo ľahké, ale brat nedávno Edne dokonca z rodičovského domu priniesol jej vlastné listy a zápisky, z ktorých vyplýva, že aj ona mala mnoho pokojných a príjemných chvíľ so svojou rodinou.

Nevedno, prečo práve Ednine spomienky na detstvo obostrel oblak "celkového pocitu", že bolo všetko desivé. Vieme však, že pre ňu to bolo takto reálne a z toho pramenili mnohé jej pocity a rozhodnutia, ktoré činila v dospelosti, kým si to všetko nezačala uvedomovať.

Záver: Rovnako tiež nevieme, nakoľko podstatný bol pre Ondrejových rodičov pocit trápnosti zo stretnutia s úplatným lekárom, ani ako často Emu zaťažovala jej mama svojím zúfalstvom z odchodu manžela. Inak povedané: je jedno, ako to videli ostatní, alebo, ak chceme, "ako to bolo naozaj". Na spomienke nie je hlavné, čo sa stalo, ale ako sme si to vysvetlili a ako nás to ovplyvňuje. V tom momente uvedomenia (aha, takto som to videl a takto som sa cítil) sme "odčarovaní", na najlepšej ceste k zahojeniu bolesti. Je jedno, či išlo o tragédiu všeobecného významu, alebo doslova o banalitu. V terapii hľadáme a liečime emócie a myšlienky, ktoré si z nich daný človek odniesol. Až keď sa z hlbín potlačenia vynoria, môžeme sa od nich oslobodiť.

No hovoríme o tom preto, lebo celá táto vec má povzbudivú stránku:

1. Keďže vidíme, aké sú spomienky relatívne, keď nevieme, ako to presne bolo, aké boli zámery a dokonca ani presne aké bolo správanie zúčastnených, je pre nás o niečo ľahšie dôjsť k odpusteniu.

2. Nádej, že čokoľvek sa "SKUTOČNE" stane, akákoľvek hrôza nás postretne, ľudská duša má kapacitu úplne a dokonale sa vyliečiť, nájsť spojenie so svojím Zdrojom, podstatou, hlbokou múdrosťou, pokojom, zmyslom a radosťou zo života.

Náš život je reťaz príbehov a my svojmu okoliu, aj sami sebe tieto príbehy o svojom živote neustále rozprávame. Odborník by povedal, že udalosti interpretujeme. Vidím obrovskú nádej v tom, že o jednej a tej istej udalosti môžeme sami sebe rozprávať rôzne príbehy - o bolesti a zrade, alebo odvahe a odpustení ... a že možno od toho, aké verzie príbehov sami sebe o tom, čo prežívame, rozprávame, závisí kvalita nášho života väčšmi, než od čohokoľvek iného.