Sebapoznávanie: Prečo manažérske kurzy komunikácie nefungujú

... no dobre, fungujú, ale len čiastočne. Ale prečo sa niektorí - inteligentní a kompetentní - účastníci seminárov nedokázali vôbec naučiť viaceré zo skvelých zručností a tí, ktorí sa ich naučili, ich mnohí čoskoro zabudli, skôr, ako ich stihli zaviesť do svojej praxe? Pätnásť rokov som robila trénerku jednej z najväčších a najlepších tréningových spoločností sveta a túto záhadu som riešila celý čas. Pracovala som s manažérmi a obchodníkmi a mojou špecializáciou bola manažérska, obchodná a vzťahová komunikácia. Mám hlbodú úctu k objavom Dalea Carnegieho a jeho nasledovníkov - za tých sto rokov, čo sa jeho kurzy vyučujú vo viac ako 80-tich krajinách sveta, pomohli a pomáhajú viac ako trom miliónom ľudí. 

Dnes má biznis osobného rozvoja, založený práve týmto pánom, za sebou a pred sebou obrovský rozmach. Aj u nás sú desiatky, možno stovky tréningových a konzultačných firiem, od podnikov zvučných mien, až po firmičky jedného človeka. Niet na Slovensku takého vyššieho či stredného manažéra, ktorého by jeho firma nevyslala aspoň raz ročne na nejaký tréning nových zručností.  

Prečo si teda dovoľujem tvrdiť, že tieto tréningy tak, ako sa vedú teraz, viac nefungujú, ako fungujú? Že väčšia časť peňazí, investovaných do nich, je efektívne stratených?  Že mnohé z tých hodín, kedy účastníci cestujú na tréning, ubytujú sa, dostavia sa do učebne a potom dva, aj tri dni poctivo robia, čo im tréneri kážu, si mohli radšej dať oddych?!

Prečo som tak často videla, ako sa niektorí - vysoko inteligentní a kompetentní účastníci - nedokázali vôbec naučiť viaceré zo skvelých zručností z našich kurzov a aj z tých absolventov, ktorí sa ich naučili, ich mnohí čoskoro zabudli, skôr, ako ich stihli zaviesť do svojej každodennej praxe? Čo im v tom bráni? A čo by im to umožnilo?

Prečo som počas mojich tréningov často skoro nemala čas ísť sa vycikať, lebo najväčší záujem prejavovali účastníci počas prestávok? Čo sa ma pýtali a prečo som sa napokon cítila po pätnástich rokoch oddanej práce trénerky taká frustrovaná? Prečo som na niekoľko rokov odišla k terapeutickej práci s individuálnymi klientmi a teraz sa k tréningom - seminárom vraciam, oblúkom, inak?

Všimnite si tento obrázok a predstavte si, že je takým rezom naším životom a našou osobnosťou. Stručne vysvetlené: V strede, v hĺbke je to, kým sme. Teda to, aké máme postoje, názory, potreby, talenty a presvedčenia - naše vrodené i získané vlastnosti. TÝM je dané, ako sa budeme každú minútu, každú hodinu, každý deň svojho života správať. A naše správanie nám prináša ovocie. To, čo robíme, ako to robíme, kedy, ako často a ako dlho, určuje z najväčšej časti, čo budeme mať - aké zdravie, vzťahy, kariéru, majetok, rodinu, ale aj pohodu, spokojnosť, naplnenie. 

Možno tento princíp a obrázok, ktorému sa hovorí aj Bull Eye, dobre poznáte. A možno je to pre vás nové a vy si hovoríte NAOZAJ?! Ja že sa správam len a čisto podľa toho, kto som? A čo ľudia a okolnosti, ktoré ma vyprovokovali? Alebo sa pýtate: len to, čo robím, mi prináša výsledky? A čo ak to "mám" viac ovplyvňuje šťastie, dedičstvo, správanie ľudí okolo nás a podobne? No áno, občas túžime veriť, že za naše správanie môže niekto iný a určite je dobré uvedomiť si, aké šťastie máme, že žijeme v pokojnej krajine v relatívnom blahobyte a so slušným počasím. Zodpovednosť za kvalitu našich životov však zostáva na nás - čím skôr to vezmeme naplno na vedomie, tým lepšie pre nás. 

No späť k tréningom. 

To, čo sa učí na tréningoch komunikácie pochádza v lepšom prípade z dvoch zdrojov:

1. výskumy od experimentov typu "Aký typ dôkazov privedie poslucháčov k tomu, aby darovali najviac peňazí charite.", cez kvalitatívne výskumy, ako "Aké majú spoločné znaky manažéri, ktorých firmy za uplynulých 20 rokov prudko uspeli" - napr. od výskumného tímu Jima Collinsa (Z dobrého skvelé) po analýzu príbehu jednej firmy (napr. púť Jacka Welcha a General Electric). 

2. Tzv. best practices: pozbierané, odsledované skúsenosti ľudí úspešných v danom odbore, niekedy podporené teoretickými poznatkami. Takouto metódou pracoval Dale Carnegie, ale napríklad aj tím okolo Kerry Patterson (Zásadné rozhovory). 

Tretím zdrojom, pliagou obsadzujúcou dlhé police kníhkupectiev, sú ničím nepodložené zobrané úvahy samozvaných mudrlantov, ktorí nemajú za sebou žiadne poriadne skúsenosti, ani štúdium. Vyhnite sa im. 

Prvé dve metódy vyzerajú rozumne - v čom je teda problém?

Dovoľte krátky príklad. Na jednom z našich AHA víkendov sa jedna z našich pravidelných účastníčok podelila o svoj spôsob, ako zaobchádza s nahnevaným človekom: "Keď do mojej kancelárie príde niekto a chce mi nadávať, milo sa na neho usmejem, ponúknem mu stoličku a vodu a povzbudím ho, aby mi porozprával, čo ho trápi. Zakrátko si všetko vysvetlíme, problém vyriešime a sme naďalej priatelia. Takže ja odporúčam hlavne úsmev."

V mysli mi hneď bežal film, ako sa niekto iný pokúsi nasledovať jej radu a po útoku rozhnevaného kolegu, celý vystrašený alebo rozhnevaný, vycerí zuby do strojeného úsmevu a prinúti sa predstierať pohostinnosť. Našťastie moja kolegyňa - terapeutka Vierka bola pohotovejšia a povedala:

"Toto funguje tebe, Majka, lebo ty si veľmi vľúdny človek a máš ten dar, že si voči hnevu druhých skvelo odolná. Niekto iný, komu by prišlo pri takom správaní kolegu zle, by sa darmo usmieval." 

A v tom to je. Tí, od ktorých boli "best practices" odpozorované, si ich vymysleli, alebo sa ich niekde naučili, a tiež ich v každodennom živote používali s dobrými výsledkami, pretože oni takí BOLI. Ich správanie vyvieralo z ich vnútorných postojov, hodnôt a presvedčení. Alebo inak, terapeutickou rečou: mali zdravé tie svoje časti, ktoré k tomuto spôsobu správania potrebovali. 

Ak my potom zdokumentujeme ich správanie a chceme ho naučiť niekoho, komu v ich používaní bránia odlišné postoje a hodnoty, alebo mu jeho vnútorné zranenia neumožňujú slobodne sa správať podľa daných princípov - výsledky budú mizivé.  

Preto hovorím, že často je to strata času, energie a emocionálnej námahy. Ľudia absolvujú kurz, aj sa snažia, ale ich život ide ďalej po starom. Neraz som učila účastníkov vynikajúce prvky obchodnej komunikácie, ako napríklad zvládanie námietok, alebo komunikáciu s nespokojným zákazníkom, či zisťovanie zákazníkových potrieb - a oni mali množstvo nápadov, prečo to nebude v ich praxi fungovať, alebo - v lepšom príprade - ma cez prestávku zahŕňali otázkami: Ako mi nemá byť zle z nahnevaného zákazníka? Kde mám vziať sily, aby som sa do niekoho vcítil, keď mám dosť svojich problémov? Ako mám narábať so strachom, že zlyhám? Prečo u mňa nefungujú motivačné formulky, ktoré som čítal v knihe? 

A potom cez druhú prestávku: ako mám obnoviť dôveru so svojou manželkou po nevere? Čo robiť s dieťaťom, ktoré žiarli na súrodenca? Ako sa zariadiť, keď kolega sa priživuje na mojej práci?

Emócie, vnútorné bariéry, tajní podvedomí sabotéri, duševné zdravie, súkromný život, dilemy, spomienky, vzťahy ... bolo čoraz jasnejšie, že ich aktuálne SOM bolo pre účastníkov to, čím sa najviac zaoberali a čo nemohli preskočiť, keď sa chceli naplno venovať svojim klientom, alebo členom svojho tímu. Na to sme ale v kurze čas vyhradený nemali, za to zamestnávateľ nie je pripravený platiť. 

Skratka, pri ktorej chceme ovplyvniť ROBÍM a preskočiť SOM, je v skutočnosti obchádzkou. Postoje, hodnoty a najmä duševné zdravie manažérov a obchodníkov sú pre úspech ich práce rozhodujúce. 

U nás však ešte časo prevláda syndróm "pokazeného budíka". Ak sa zamestnanci nesprávajú tak, ako to od nich zamestnávateľ vyžaduje, pošle ich "na opravu" - na tréning. Niekedy sa vrátia nevytrénovaní a ešte aj nahnevaní. Riešenie spočíva v zistení príčin - v správaní nadriadených, v správaní firmy, a v tej najjemnejšej rovine, v duševnom zdraví - v tom "SOM" - zamestnancov. 

Ako efektívne pracovať s rovinou SOM?

Zo všetkých prístupov sú pre mňa najviac atraktívne tieto: terapia, koučing, meditácia a tréning bdelej prítomnosti. Všetky sú už dávnejšie vítanou súčasťou moderných firiem vo svete, najmä v oblasti IT a inovácií. Pomáhajú podporovať sústredenosť, tvorivosť a motiváciu zamestnancov, ako aj ich vnútornú vyrovnanosť a schopnosť viesť kvalitný súkromný život. U nás vo väčšine firiem nechyrovať, okrem koučingu.

Západný človek sa usiluje problémy vyriešiť myslením. Použijúc princíp z obrázka vyššie, urobí toto: ak uvidí, že v rovine "mám" nie sú veci tak, ako by chcel, poobzerá sa po tom, čo by mal "robiť" inak. A začne to robiť. Ľudská bytosť je stále záhadný vesmír, a tak v časti prípadov nastane to, že jeho "som" sa prispôsobí - po tom, ako niečo nejaký čas robí, napríklad trénuje pozorné počúvanie, stane sa z neho pozornejší, empatickejší človek. V iných prípadoch však nejaký čas túto prax predstiera a potom sa mu vytratí zo zorného uhla. 

Ak sa učíme niečo robiť, bez toho, aby sme sa dotkli toho, kým sme, výsledky nemusia byť také, ako sme si želali. 

Terapia nám pomôže nájsť skryté vnútorné prekážky a liečiť ich. Prečo nepomôže trocha premýšľania, rozhovor, zdravý rozum? Pretože naše iracionálne prekážky, presvedčenia, strachy, sa nachádzajú v inej časti mozgu, než je tá, ktorou myslíme. Potrebujeme sa naučiť pracovať s touto časťou a v tom nam pomôže dobrá terapia. Mne ako terapeutke sa pri práci s klientmi osvedčila metóda Cesta podľa Brandon Bays a metóda Radikálne odpustenie podľa Colina Tippinga.

O meditácii a koučingu si prečítajte inde, napr. v prácach Davida Michieho a W. Timothy Gallweya. 

Bdelá prítomnosť nadobúda na popularite aj preto, lebo už je značne vedecky podložená. Namiesto toho, aby sme sa rozhodovali, že niečo budeme robiť inak (využijúc predný mozgový lalok), dovolíme si, aby sa do hľadania riešenia a jeho uplatnenia zapojil celý mozog, resp. jeho väčšia časť. Len pozorovať, čo robím, ako sa pri tom cítim a čo sa deje na základe toho, znamená holisticky spoznávať samých seba. Vtedy sa niečo "samo od seba" stane s nami, s tým SOM.  

Potom naše správanie bude vyvierať z toho, akí sme. 

A POTOM má účinok tréning zručností.