Z mojej terapeutickej praxe: Tri vytúžené tehotenstvá a tri rôzne šťastné konce

Prvý príbeh: Nola. Vždy som trochu v strehu, keď je klientovi jedno, či vodu alebo čaj, nie je mu zima ani teplo a prípadne sa spýta niečo na spôsob "ako si mám sadnúť?". Nola je taká: jemná, drobná, veľmi ústretová. Má dobrého manžela a trojročnú dcérku. Od pôrodu ju prenasledujú zápaly močových ciest, nedarí sa jej otehotnieť a lekári nevidia príčinu. V procese sa rýchlo otvorili spomienky na panovačného otca a na Nolinu - od detstva dokonale vypracovanú - schopnosť nerušiť ho, práve naopak, urobiť či povedať niečo, čo ho upokojilo a ochránilo mamu aj súrodencov pred jeho agresivitou. Nola teraz uvidela, koľkokrát v detstve potláčala svoje skutočné pocity a potreby. Naplno uznala svojmu "mladšiemu ja" potrebu a právo na pocit bezpečia, a uvidela, že otec v tejto veci nesplnil svoju úlohu. Nola tiež mohla jasne vidieť, že tento zvyk ustupovať, "len aby bol pokoj" uplatňuje často aj v súčasnosti, keď je dospelá. V terapeutickom procese uvoľnila vnútorný sľub, že bude vždy dbať na pokoj a zmier okolo seba a rozhodla sa, že odteraz bude vedome vnímať svoje pocity a hľadať spôsoby, ako ich rešpektovať.

Nové zvyky sa, samozrejme, ujímajú postupne, musíme mať so sebou trpezlivosť. O pár dní mi Nola zavolala:

- Niečo sa pokazilo! Vrčím na manžela a včera ma musel ťahať domov z chodby, pretože som jačala na susedu ako posadnutá len preto, že do môjho košíka na bicykli vyhodila svoje drobné smeti. Nespoznávam sa!

- Ja myslím, že je to skvelé! Mám chuť vám blahoželať!

- Ako to?

- Viete, som si istá, že časom si ľahko osvojíte spôsob, ako taktne vyjadriť svoju nespokojnosť. Netrápte sa teraz tým, že vrčíte a kričíte, ešte sa to len učíte. Ale fakt, že si staviate hranice a viete sa jasne postaviť na svoju obranu, je pre vás užitočný, čo poviete?

- Veru, mám z tých svojich vystúpení nielen pocit zmätku, ale aj určitú radosť, hrdosť! Akoby som bola viac svieža.

Nola prišla ešte raz a jeden krát prišiel aj jej manžel. Potom, o pár mesiacov, mi zavolala a mala žartovne panovačný tón:

Keby ste chceli so mnou pracovať, budete musieť pricestovať k nám, do T. Ja sa teraz s bruškom nikam trepať nebudem!

________________________

Druhý príbeh: Anita

Kompetentná, vyrovnane pôsobiaca manažérka, už viac ako desať rokov žije vo veľmi spokojnom manželstve. Najprv s mužom trochu cestovali a robili kariéru, ale teraz ju už chytá panika, má vysoko nad tridsiatkou a dieťatko sa nedarí. Asistovanú reprodukciu zatiaľ nechce - verí, že až keď bude psychicky dobre pripravená, poskytne bábätku dobré podmienky pre vývoj.

Dohodli sme sa, tak ako vždy v podobných prípadoch, že naším cieľom nebude za každú cenu dosiahnuť tehotenstvo, ale objaviť to, čo jej v tom bráni; s láskou to prijať a dovoliť, aby sa liečilo, čo má byť liečené, takým tempom a spôsobom, ktorý je pre ňu najlepší. (Toto je dôležité aj napr. pri fóbiách, odníma to z klienta obavu, že po terapii budú "musieť" robiť to, čoho sa teraz obávajú, napríklad lietať lietadlom.)

Takmer hneď po tom, ako privrela oči, otvorili sa dvere k smútku, ktorý, ako keby nemal dno. Pomaly sa vyjasnilo, že ide o žiaľ za jej staršou sestrou, ktorá tragicky zahynula, keď bola Anita ešte malá. Väčšina toho smútku nebola jej. Jasne si pamätá všetky udalosti, aj nesmiernu bolesť rodičov. A pod tým všetkým smútok z jej vlastného osamenia v tých časoch. Od pohrebu nikto o sestre nikdy nehovoril, akoby neexistovala. Každý dospelý si svoju bolesť uzamkol v srdci. Krátko nato odišiel z rodiny aj otec. Ani tu nedostala príležitosť žialiť a lúčiť sa. Ako sa s tým malo vyrovnať 4-ročné dieťa?

Pod vrstvami smútku, bezradnosti a strachu sme našli presvedčenie: Byť matkou je nebezpečné a bolestivé. A budeš v tom sama.

Bolo dojemné sprevádzať Annitu, keď dovolila jednotlivým vrstvám emócií, aby ju doviedli až k jej vnútornému "jadru", zdroju živej energie, pravdivosti, chuti do života, dôvery v život ... dovolila tomuto vnútornému zdroju, nech lieči jej bolesť a potom sa vedome, s láskou rozlúčila so svojíou zosnulou sestrou (nestíhala som podávať čisté vreckovky), konečne jej "dala súhlas", aby odišla tam, kde je teraz jej miesto, ale súčasne ju svojím spôsobom prijala nazad do svojej rodiny - tento "zabudnutý" drahý príbuzný sa znova začlenil do jej rodinného systému. Už na ňu mohla myslieť nie s potláčaným strachom a bolesťou, ale s láskou a pocitom dôvernej blízkosti. A keď som Anite navrhla, aby svoje staré presvedčenie (o tom, že byť matkou musí byť tragické) začala liečiť tým, že ho vystaví pochybnosti vyjadrenej slovami "a čo ak to môže byť aj inak?", objavila sa jej v tvári i celom tele úľava.

Krátko po procese som s vďakou čítala dlhý e-mail o tom, ako odcestovala domov a porozprávala sa s rodičmi (Rodičia sa pár rokov po rozchode k sebe vrátili a do rodiny pribudli dvaja ďalší súrodenci. A hoci vzťahy sa zlepšili, zvyk mlčať o najťažších veciach trval.). Vyzeralo to, akoby celá rodina čakala, kedy bude zbavená kúzla. Prvý raz spoločne plakali, vytiahli fotografie, zapálili sviečku na hrobe, kde ešte nikdy neboli spolu, len každý sám ... písala o náhlom pocite, že majú doma k sebe blízko ako nikdy predtým a že sú teraz "kompletná rodina".

Na proces Cesty prišla Anita ešte dva krát, aby sa uistila, že uzavrela svoje predchádzajúce vzťahy s mužmi a odpustila rodičom. Teraz, takmer po dvoch rokoch, čo sme sa videli, prišiel od nej e-mail:

Najprv vám chcem oznámiť, že v júli minulého roku sa nám narodila zdravá dcérka Marjam. A prosím vás o termín pre moju kamarátku Etu.

Tretí príbeh: Hedviga

"Túžim po dieťatku tak veľmi, že mi to zatemňuje myseľ, a je to stále silnejšie. Nemôžem pracovať, nemôžem spať, ani poriadne jesť. Myslím na to, že chcem mať syna."

Heda sama svojej túžbe nerozumela, aj preto, že mala tesne pred štyridsiatkou, dve dorastajúce dcéry, komplikované vzťahy s manželom a firmu, ktorá vyžadovala všetko jej pracovné úsilie.

Keď sme začali s procesom Cesty, dlhé minúty tápala, nalaďovala sa na seba a prechádzala rôznymi emóciami a pred jej zrakom sa vynárali rôzne vnútorné obrazy. To sa stáva, keď je pre klienta ťažké uvidieť, čo sa mu ponúka a my terapeuti sme naučení byť trpezliví, kým nepocítime príležitosť jemne klienta povzbudiť, aby vykročil v ústrety bolesti, ktorá napokon bude liečivá.

"Niekto mi zomrel. Niekto, o kom neviem."

Aj to sa stáva, klienti chvíľami hovoria v metaforách. Ale potom už išlo všetko veľmi jednoznačne. Hedviga sa vo svojom srdci stretla s bábätkom, ktoré čakala, keď mala sedemnásť, ale ako študentka sa rozhodla pre umelé prerušenie tehotenstva. Statočne čelila nesmiernemu žiaľu a pocitom viny, nechala ich, nech sa vyplavia vo všetkej svojej sile a ja som jej pomáhala prejsť týmto procesom vedome a tým aj liečivo. Potom si urobila v duchu malý rituál: požiadala svoje dieťatko o odpustenie a dala mu meno - Richard. Dokázala odpustiť sama sebe aj tomu spolužiakovi, ktorý nebol zrelý na otcovstvo, a spočítala, koľko by mal Richard teraz rokov. Chvíľu spolu pobudli ako mama a syn. A požiadala ho aj o odpustenie, že spomienku naňho potlačila, že ho "vytlačila" zo svojej rodiny.

O nejaký čas mi volala a svojím melodickým hlasom mi vyrozprávala, ako svojim dcéram povedala, že by mali staršieho brata a že v skutočnosti ho aj majú, v nebi.

(Poznámka: viaceré autority, napríklad Bert Hellinger, hovoria, že pre deti je dôležité, aby vedeli, z koľkých súrodencov pochádzajú, pričom každé tehotenstvo sa ráta ako súrodenec. Nie je nutné, aby deti vedeli, či bol potrat spontánny či umelý, takže je pre rodičov ľahšie celé to vyjaviť.)

"Nie, už je všetko, ako má byť, mám tri deti," odpovedala na moju otázku, či stále túži po ďalšom dieťatku.

Záver: Nikdy nevieme, čo je dobré pre nášho klienta, ani kde je ukrytá jeho bolesť a akého je druhu, ale on to všetko kdesi v hĺbke vie a proces Cesty je len na to, aby mu to pomohol objaviť, osvetliť. Začína to vždy rovnako: prijatím toho, čo je - čo cítime, čo si myslíme, čo sa stalo. Tieto príbehy troch žien a troch túžob mali iné príčiny, a potrebovali niečo iné na hojenie, ale vždy sa spontánne ukázali tie riešenia, ktoré každá z nich potrebovala.

A ešte jednu vec majú tieto príbehy spoločné: trochu som v minulosti zazlievala Brandon, že vo svojom bestselleri "Cesta" uvádza príbehy klientov, ktorí si vyliečili životné problémy či dokonca ťažké choroby na jednom, jedinom sedení. Niektorí klienti k nám potom chodia s naozaj obrovskými očakávaniami. Dnes chápem, že Brandon vybrala na ilustráciu vypuklé prípady - hoci aj ona sama mala klientov, ktorí, naopak, na jednej téme pracovali rok aj viac - a aj keď sa ich život postupne zlepšoval, podstatná zmena potrebovala dlhší čas.

Avšak uvedené tri prípady presvedčujú aj mňa, že niekedy, hoci sa to nedá dopredu odhadnúť, niekedy na "zázrak" stačia jedno-dve terapeutické stretnutia.